Adlerovské letné stretnutia – 9. ročník
Povzbudzovanie v psychologickom poradenstve
Techniky zamerané na porozumenie, zmenu správania a prežívania.
V duchu povzbudzovania sa začiatkom leta opäť stretli terapeuti, psychológovia, rodičia, pedagógovia, adolescenti a sympatizanti adlerovskej psychoterapie tentokrát na Orave. Niet snáď na Slovensku krajšieho miesta, ktorými by sme sa mohli hrdiť pred našimi zahraničnými lektormi profesorom Erikom Mansagerom, Ph.D. a Jane Pfefferlé M.A zo Švajčiarska. Všetci spoločne očarení oravskou prírodou sme 6. júla v Oravskom háji spolu so slovenskými lektorkami PhDr. Danielou Čechovou, PhD., PhDr. Máriou Kuklišovou, PhD. a s PhDr. Katarínou Ludrovskou, PhD. otvorili Adlerovské letné stretnutia, ktorých témou bolo Povzbudzovanie v psychologickom poradenstve: Techniky zamerané na porozumenie, zmenu správania a prežívania.
Profesor Mansager je registrovaným psychológom a psychoterapeutom vo Švajčiarsku a licencovaným poradcom v štáte Illinois v USA. Poskytuje psychoterapiu pod patronátom Family-Counselling Services a je pracovníkom švajčiarskej pobočky americkej Webster University v Ženeve. Pred presťahovaním do Európy, bol profesorom na Adler School of Professional Psychology v Chicagu a pracoval takmer 20 rokov v poradenstve. Špecializoval sa na problematiku rodiny, rozvodové poradenstvo, ale aj mediácie pri zneužívaní detí a drogových závislostiach. V rokoch 2004-2006 vykonával funkciu prezidenta North American Society of Adlerian Psychology. Erik ukončil odborný program na Americkom inštitúte adlerovských štúdií a sedem rokov vyučoval na medzinárodných adlerovských letných školách ICASSI. Jeho početné publikácie zahŕňajú odborné články, kapitoly kníh, výcvikové materiály a monografiu. Trikrát bol hosťujúcim vydavateľom špeciálnych vydaní The Journal of Individual Psychology. Extenzívne publikuje o dôležitých otázkach prirodzenej spolupráce medzi psychológiou a spiritualitou.
Jane Pfefferlé, M.A. študovala na University of Melbourne a magisterské štúdium ukončila na Webster University v Ženeve. Absolvovala taktiež Systematický výcvik efektívneho rodičovstva STEP, výcvik Pozitívna disciplína a je certifikovanou adlerovskou hlbinnou psychoterapeutkou. V Švajčiarsku sa v súkromnej poradenskej praxi zameriava na ťažkosti v detstve a dospievaní. Venuje sa najmä prevencii psychických problémov a vedeniu workshopov pre rodičov a učiteľov.
Erik aj Jane presadzujú prácu s klientom na individuálnej báze a presadzujú, aby klient sám pracoval aktívne na odstránení problémov. Pri práci s klientom im ide o zmapovanie životného štýlu človeka. Princípom sú isté kroky a postupy v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov. Dôležité miesto v tomto procese zohráva práve povzbudzovanie, ktoré bolo témou adlerovských letných stretnutí.
Obsahovo a tematicky bolo stretnutie zamerané na: Povzbudzovanie v psychologickom poradenstve, Povzbudzovanie prežívania klientov, Vzťahy medzi rodičmi a adolescentmi, Povzbudzovanie rodičov adolescentov a Uchovanie kreativity u adolescentov. Pracovná časť ďalej pozostávala z demonštrácií techník psychologického poradenstva, analýz demonštrácií, prezentácií kazuistík z poradenskej praxe a supervízií psychologického poradenstva. Aby však dni strávené na Orave neboli len o práci, organizátori stretnutia pri zostavovaní programu mysleli i na budovanie a upevňovanie vzťahov a športové aktivity.
Nosná téma povzbudzovania bola prednášajúcimi uchopená nielen v kontexte psychologického poradenstva a psychoterapie, ale i v kontexte každodenného života. Erik motivoval účastníkov k zamysleniu sa nad povzbudením v širších súvislostiach, a to z pohľadu životného postoja, nášho osobného postoja k životu ale i k rodičovstvu. Každý z nás má istú predstavu o tom, čo povzbudenie je. Keby nebolo povzbudenia a to najmä v prvých rokoch nášho života, keby nám povzbudenie nebolo dané do vienka – „neboli by sme tu, kde sa práve nachádzame“. Povzbudenie kladie síce dôraz na pozitívne stránky, no často sa žiaľ zužuje len na pozitívne veci. Musíme byť však otvorení, úprimní a zvedaví. Vyzval nás, aby sme si práve pri povzbudzovaní dávali veľký pozor na prvoplánové, lacné pochvaly, ktoré môžu v konečnom výsledku viac uškodiť ako povzbudiť a motivovať. Skutočné povzbudenie hovorí otvorene aj o negativizmoch. Nie je naším cieľom naivne ochraňovať deti od ich vlastných bojov. Slovami A. Adlera nás vyzval dávať deťom a adolescentom odvahu byť nedokonalými a odvahu učiť sa z chýb. Ak v zmysle zdravého vývinu dieťa necháme, aby prekonávalo vlastné boje, je predpoklad, že v budúcnosti bude schopné objektívnejšieho sebahodnotenia a objektívnejšieho úsudku o jeho vlastnom sebarozvoji. Nikdy by rodičia či pedagógovia, ktorí veľmi formatívne pôsobia na deti a adolescentov nemali zabúdať na otvorenosť, zvedavosť, akceptáciu a láskavosť. Lektori upozornili na to, že pedagógovia, či rodičia často podliehajú hnevu, či úplne zbytočnému vyhrážaniu sa. Spoliehať sa na hrozby, ako na prostriedok ovládania detí nie je správne. Ten, kto ľahko vystraší, nahnevá nemôže byť efektívnym povzbudzovateľom. V mnohých rodinách a triedach škôl platí, že deti musia byť kontrolované prostredníctvom hnevu, no ak je to tak, že s deťmi zaobchádzame s hnevom, deti sa prirodzene musia formou hyperkompenzácie odreagovať. Tak ako v prírode funguje istá rovnováha, hyperkompenzácia je prirodzeným ľudským úsilím o vyrovnanie. Deti musíme na jednej strane povzbudzovať, no na druhej nepliesť sa im pod nohy v procese osamostatňovania. Od prvého dňa ich musíme pripravovať na kooperáciu, ktorá ich bude celým životom sprevádzať.
Za kvalitatívne dobrým povzbudzovaním stojí to, ako pripravujeme dieťa na život, na jeho vzťahy, ďalej to, ako rozvíjame jeho jedinečnosť a samostatnosť. Ako ho usmerňujeme v zvládaní, prekonávaní životných prekážok. Povzbudzovanie naši zahraniční lektori zadefinovali ako subtílne umenie vedenia, kedy čo motivovať, čo urobiť a ako to urobiť, ale aj umenie vycítiť, kedy už je potrebné stiahnuť sa, vycúvať. Tým umožňujeme dieťaťu budovať si sebadôveru, cítiť sa adekvátne, šťastne a stimulujeme ho v tom, aby sa ďalej pasovalo so životom a problémami, ktoré ho stretávajú.
Veľmi peknou myšlienkou o tom, ako dieťaťu nemôžeme dať šťastie, ani sebadôveru a ako je vlastne šťastie len vedľajším produktom budovania sebadôvery nás dospelých účastníkov primäli k zamysleniu sa nad tým, ako vedieme svoje deti a žiakov. Či ich niekedy v dobrom úmysle tak trochu aj nezneschopňujeme a neberieme im odvahu.
Ako rodičia a vychovávatelia musíme deti získať pre spoluprácu a naučiť ich zamerať sa pri probléme nie na seba, ale na situáciu, ktorú je potrebné riešiť.
Tri najťažšie veci v živote, ktoré môžu sťažiť život sú podľa Alfreda Adlera, a naši lektori sa s jeho myšlienkou absolútne stotožnili, nasledovné:
- Zneužívanie, nestaranie sa.
- Postihnutie či už zdravotné, alebo duševné,
- A to najťažšie, keď bolo dieťa rozmaznávané. Také dieťa bude aj v dospelosti očakávať, že bude epicentrom všetkého a prirodzene tak stráca tak potrebnú dôveru v seba.
Dozvedeli sme sa ďalej o tom, aký je rozdiel medzi pochvalou a povzbudením, že v podstate nie je možné iného človeka povzbudiť bez toho, aby sme nepovzbudili sami seba. Pochvala je niečo ukončené, určené tým, ktorí niečo konkrétne dosiahli. Povzbudzovanie je kontinuálnym procesom. Oceňujeme pri ňom úsilie, nie konkrétny výsledok.
Všetky teoretické informácie nám boli odprezentované na praktických ukážkach. Mali sme možnosť, či už individuálne, alebo pri skupinovej práci, sami zadefinovať a na vlastnej skúsenosti odžiť mnohé z predneseného. Témou povzbudzovania sme prešli na praktickej i teoretickej úrovni.
Ďalším tematickým okruhom bezprostredne prepojeným s problematikou povzbudzovania bola téma rodičovstva. Veľké, dlhodobé, no dosiahnuteľné ciele akceptácie a usmerňovania rodičovstva boli obsahom tohto bloku. Zamerali sme sa spoločne s lektorkou na prejavy hnevu a jeho usmerňovania. Pochopenie týchto prejavov ako i na výzvy smerom k rodičom. Na ventilovanie hnevu u dieťaťa sme nahliadli z uhla prirodzenosti reakcie. Dieťa, ktoré sa cíti v bezpečí a má podporu rodiča, má zároveň i pocit, že môže okrem iného ventilovať aktívne hnev. Je veľmi dôležité, aby rodič dieťa akceptoval a usmernil spôsob, akým dieťa hnev ventiluje, aby modeloval prejavy hnevu. Ak sa rodič či vychovávateľ pokúša zvládať hnev hnevom, pre dieťa to nebude prínosné a nič sa z takejto situácie nenaučí. Deti priam dychtivo potrebujú cit spolupatričnosti, bezpečia a dôležitosti.
Aby stretnutie malo kontúry praktickej uplatniteľnosti všetci sme privítali kazuistiky, kde sme na konkrétnych klientoch s ktorými pracoval skúsený terapeut mali možnosť vidieť výsledky a posun postavený na adlerovských princípoch.
Erikov odborný pohľad na uchovanie kreativity u adolescentov vychádzal z pochopenia hraníc ich pôvodnej rodiny a následnej vedúcej línie rodu. Vyzdvihol význam harmónie v detstve na životodarnú hybnú silu človeka, na jeho kreativitu. To všetko je úzko prepojené s procesom individualizácie jedinca, jeho sebaúčinnosťou a autonómnosťou. Proces podnecovania kreativity adolescenta vychádza z najmocnejšieho nástroja, ktorý majú v rukách rodičia a to: z jedinečnosti, otvorenosti, akceptácie a slušnosti –úcty.
Dr. Čechová odprezentovala veľkú tému povzbudzovania – ako kľúčového faktora vývinu osobnosti, úspešnosti v bezprostrednom súvise s modelovaním citu spolupatričnosti. Adlerovci vo všeobecnosti nenahliadajú na klientov ako na chorých, ale ako na odradených jedincov. Následne, vychádzajúc z tohto záveru, v terapii kladú dôraz na dodávanie dôvery klientovi. Jadrom sú presvedčenia o sebe a iných ľuďoch a tieto základné sady presvedčení sú základom, ktorý tvorí východiskovú líniu životnej cesty dieťaťa. Povzbudzovanie v terapii je jediná dostupná metóda na zmenu presvedčení klienta. Vtedy terapeut ignoruje chyby a hľadá potenciál a schopnosti klienta, usiluje o zmenu klientovho negatívneho sebaobrazu. Povzbudzovanie v terapii je inštalovaním pozitívnych očakávaní do systému presvedčení klienta. V terapii v prvej etape stimulujeme dôveru klienta, v druhej, analyticko-hodnotiacej fáze, rozoberáme jeho rastúce sebavedomie a treťou etapou je klientova reorientácia. Navonok veľmi jednoduchý proces plný pedantného vedenia terapeuta a práce a odžívania klienta. Dr. Ludrovská následne predniesla kazuistiku, kde aplikovala teoretické princípy v psychoteraputickej praxi.
Účastníci mali počas troch dní priestor na diskusiu, prezentáciu vlastných názorov a skúseností a lektori im poskytli i nezabudnuteľný zážitok z ukážok ich vlastného terapeutického majstrovstva. Z ich komunikácie pri terapii sálal nielen odborný, ale i životný partnerský, mužsko-ženský súlad.Pre mladých účastníkov – adolescentov organizátori pripravili taktiež veľmi obohacujúci program. Okrem športových aktivít, výletov do prírody spolu s Erikom a Jane otvorili tému osobnostného rastu a rozvoja. Pozreli si spolu s animátorkou okolité krásy prírody. Ten, kto príde na Oravu by priam spáchal hriech, ak by neabsolvoval splav na plti a návštevu Oravského hradu. Aj naši adolescenti boli z výletu nadšení, nakoľko im v ich veku nechýba zmysel pre nezmysel a vedeli sa pobaviť na situáciách, ktoré im momentálny zážitok priniesol. Snáď všetci sa ale pousmiali nad názvom Janeinej prednášky – Ako povzbudzovať rodičov. Nuž a my rodičia, ktorých adolescenti zabŕdli do jej obsahu teraz na vlastnej skúsenosti, budeme môcť zhodnotiť, ako sa decká s danou témou stotožnili. V obsahu ich programu boli i psychohry pod vedením animátorky – študentky psychológie. Spätná väzba mládeže bola veľmi pozitívna a už deň pred skončením sa pýtali, kedy bude ďalší ročník letných stretnutí.
Spoločne sme v predvečer ukončenia letných dní v duchu medzinárodnom strávili i s mládežou na spoločenskom večere. Oravskou prírodou sa niesla nielen príjemná vôňa barbecue, ale i ľudové piesne v jazykoch národov účastníkov, ktorí boli okrem Slovenska i z Čiech, Francúzska a z americko-ruskej rodiny z USA. Mládež sa v duchu spolupatričnosti zapojila nielen do anglických, ale i do rusky spievaných piesní, a ako je na Orave dobre – na Orave zdravo, všetci v ten večer absorbovali čaro a silu skupiny.
To, že stretnutie malo program bohatý na informácie je zrejmé z jeho obsahu, no to, ako bolo bohaté na zážitky jednotlivcov je neľahké opísať. A na záver okrem poďakovania organizátorom, lektorom a účastníkom jedna myšlienka: niet inej cesty ako sa naučiť žiť!
Dávajte povzbudenia – buďte povzbudzovaní.
PhDr. Lucia Bélová
Fotografie: Irène Oki, Radomíra Příkazská, Annamária Roobová