O nás

Psychológia Alfreda Adlera  má na Slovensku svoju niekoľkoročnú tradíciu. Počas týchto rokov tu vznikla určitá komunita ľudí, ktorých spája záujem o individuálnu psychológiu a prostredníctvom rôznych podujatí, publikácií a jej výučby na školách, sa snažia Adlerove myšlienky v tejto krajine šíriť a rozvíjať.

Táto stránka je o nás, o ľuďoch, ktorí individuálnou psychológiou žijeme, a pre všetkých, ktorí majú záujem dozvedieť sa o nej čo najviac.

História - Osemnásť rokov rozvoja individuálnej psychológie na Slovensku

Osemnásť rokov rozvoja individuálnej psychológie na Slovensku

Daniela Čechová

Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra psychológie, Filozofická fakulta

Publikované v: Psychologica 41/2012, s. 95-106. ISSN 0039-3320

 

Sto rokov individuálnej psychológie

Individuálna psychológia si v roku 2011 pripomína 100. výročie svojho vzniku. Pri príležitosti tohto výročia sa v júli vo Viedni uskutočnil 25. medzinárodný kongres individuálnej psychológie, tematicky nazvaný Separation – Trauma – Development. Cieľom bolo diskutovať o vývoji teórie i praxe individuálnej psychológie, i objasniť, ako sa jej zakladateľ Alfred Adler oddelil od Freuda (separácia) a ako jeho smrť (trauma) ovplyvnila jej rozvoj (development). Bol to čas na rekapituláciu, čo Adlerova psychológia verejnosti dala, čím obohatila svet psychológie a spoločenský rozvoj.

Kongres ukázal, že dnes sa individuálna psychológia rozvíja v dvoch základných smeroch. V Rakúsku a na väčšine územia Nemecka je stále silne ovplyvnená psychoanalýzou, psychoterapeuti sa stretávajú s klientmi dlhodobo, počet terapeutických sedení býva až 360. Základné metódy, ktorými pracujú, sú voľné asociácie, stále používajú pohovku, napokon aj ich pohľad na koncept nevedomia, roly terapeuta a význam pojmu cit spolupatričnosti, je výrazne odlišný od terapeutických metód, procesu a konceptualizácie pojmov v USA, Veľkej Británii, Švajčiarsku, v ďalších krajinách a napokon aj u nás. Už aj názov symbolicky poukazuje na rozdiely medzi oboma základnými smermi. Zatiaľ čo v Rakúsku a Nemecku sa dôsledne pridržiavajú názvu individuálna psychológia, v USA a krajinách druhého smeru ju na znak rešpektu k jej zakladateľovi, rakúskemu lekárovi a psychológovi A. Adlerovi alternatívne nazývame aj adlerovskou psychológiou.

Adler svoj psychologický smer, teóriu osobnosti a systém terapie vyvíjal počas celého svojho života. H. Mosak a M. Maniacci (1999) identifikovali dve obdobia jeho tvorivej publikačnej činnosti: do prvej svetovej vojny bol podľa nich Adler psychoanalytikom a po 1. svetovej vojne sa prejavoval viac ako filozof, sociálny psychológ a vzdelávateľ. Po Adlerovom predčasnom úmrtí v roku 1937 to bol R. Dreikurs, ktorý organizoval Adlerových stúpencov a rozvíjal teoreticky i aplikačne individuálnu psychológiu. Pod jeho líderstvom, aj pod vplyvom pragmatickej americkej kultúry sa utváral tak, aby bol prospešný bežným ľuďom.

Na Slovensku sme absolventmi výcviku nasledovníkov tohto smeru, pracujeme s klientom často pomocou krátkodobej psychoterapie, z metód používame rané spomienky, analyzujeme rodinnú konšteláciu atď.

Adlerova psychológia stojí dnes na platforme všeobecne uznávanej pozitívnej psychológie, paradigme podpory duševného zdravia a reziliencie; avšak v čase jej vzniku, v dobe kauzálneho hľadania symptómov a ich liečby, bol taký pohľad na človeka nevídaný. Adler a jeho stúpenci svojimi myšlienkami a vedeckou intuíciou prekročili svoju dobu. Dnes, keď prebieha pozoruhodná integrácia terapeutického myslenia, metód a smerov, je potrebná integrácia aj v rámci adlerovskej individuálnej psychológie, respektíve: domnievame sa, že dôležité je používanie všetkého, čo je účelné, funkčné a prínosné pre našich klientov.

 
Adler a Slovensko - historické súvislosti

Predtým, ako prezentujeme súčasný rozvoj Adlerovej psychológie na Slovensku, uvedieme stručne niektoré historické súvislosti. Alfred Adler sa narodil v roku 1870 iba 60 km od Bratislavy. Keď sa v roku 1911 odlúčil od Freuda, s ktorým 9 rokov spolupracoval, a založil svoj psychologický smer, na území Slovenska neexistovalo vysoké školstvo. Až keď mal 49 rokov bola v Bratislave založená Univerzita Komenského, Filozofická fakulta, kde sa psychológia študovala spočiatku v rámci filozofie, o dva roky neskôr.

Vedeckou základňou pre rozvoj psychológie u nás bol Psychotechnický ústav, kde v roku 1928 začínali viacerí mladí odborníci, dnes považovaní sa zakladateľov slovenskej psychológie, medzi nimi profesor Juraj Čečetka (1907-1983). Dnes Čečetku považujú za zakladateľskú osobnosť pedagogiky (pôvodne vyštudoval filozofiu a francúzštinu na Karlovej Univerzite v Prahe), bol prvým docentom pedagogiky na Slovensku, od roku 1945 vedúcim Katedry pedagogiky a psychológie na Filozofickej fakulte v Bratislave a v roku 1969 získal profesúru. Spolu s profesormi Jurovským a Stavělom však na rozhraní 20-tych a 30-tych rokov minulého storočia položili základy vedeckej psychológie a Čečetka bol autorom vôbec prvej psychologickej monografie na Slovensku, ktorú publikoval v roku 1936 Pedagogika a adlerovská individuálna psychológia (www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59231http://kpsych.fphil.uniba.sk/o-katedre/historia). Teda 25 rokov po založení individuálnej psychológie vo Viedni bola u nás publikovaná pôvodná práca z tejto oblasti. Potom však nastalo dlhé obdobie temna pre rozvoj psychológie. Psychológia bola považovaná za buržoáznu vedu a počty študentov sa napriek ich záujmu redukovali. Individuálna psychológia sa vyučovala len minimálne, o Adlerovi sa hovorilo ako o žiakovi S. Freuda a v učebniciach mu bolo venovaných pár riadkov. S výnimkou Ivana Štúra, ktorý bol tým, ktorý preferoval humanistickú psychológiu a Adlerovu psychológiu za takú považoval. V osobnom rozhovore (2011) povedal, že najviac sa mu páčili zodpovednosť za seba a pohľad na cieľ – budúcnosť – optimizmus, lebo podľa Freuda si ako bremeno nesieme so sebou svoju minulosť.

 
Novodobý rozvoj individuálnej psychológie na Slovensku

Prelom a nástup „nových dejín“ nastal počínajúc rokom 1993. V Brne sa konala medzinárodná letná škola adlerovskej psychológie ICASSI (International Commitee of Adlerian Summer Schools and Institutes), ktorej mala autorka tohto príspevku možnosť zúčastniť sa. Kontaktnou osobou pre organizátorov bol profesor Smékal. Špičkoví lektori, ktorí prednášali „živú“ psychológiu a tvorivá atmosféra boli tým, čo oslovilo mnohých účastníkov z radov psychológov, ktorých vzdelanie do tej doby bolo najmä akademické. Načasovanie podujatia zapadlo do ducha doby, ktorá žiadala pragmatické pohľady, efektívne a analytické riešenia, súčasne aj krajiny bývalého východného bloku boli zaujímavé pre odborníkov zo Spojených štátov a západnej Európy. Keďže účasť na tomto podujatí bola počiatočným stimulom a inšpiráciou pre rozvoj individuálnej psychológie na Slovensku, môžeme dnes povedať, že Adlerova psychológia sa k nám nedostala zo susednej Viedne, ale prostredníctvom ICASSI z oveľa vzdialenejších Spojených štátov, Kanady a Švajčiarska. Univerzita Komenského v Bratislave podporovala medzinárodné kontakty, preto jedným smerom rozvoja a šírenia individuálnej psychológie bola spolupráca s Williamom G. Nicollom z Florida Atlantic University a naším tímom z Katedry psychológie (D. Čechová, M. Hochelová, M. Kuklišová, E. Szobiová) a z Katedry pedagogiky Filozofickej fakulty (Z. Bakošová, M. Bartalošová, M. Matulčíková, M. Krankus) v projekte prípravy učiteľov.

Ďalším zdrojom pomoci v tomto úsilí boli Francis X. Walton a jeho manželka Kathleen, majitelia adlerovských centier starostlivosti o deti (Adlerian Child Care Center) z Južnej Karolíny, ktorí prichádzali na Slovensko a vyučovali učiteľov z praxe i študentov - budúcich učiteľov, ako i psychológov, adlerovské výchovné techniky a poradenstvo.

S podporou Univerzity Komenského sme do roku 2003  zorganizovali ešte dva trojdňové semináre v Modre (1999, 2002) a jeden v Košiciach (2003) a 5-dňovú letnú školu psychológie v Bratislave (2002). Ako zahraniční lektori sa ich zúčastnili manželia Waltonovci a profesor Mel Markowski, ktorý strávil rok na Katedre psychológie FF UK v Bratislave ako štipendista Fullbrightovej nadácie. Na tejto katedre sa postupne začala výučba obohacovať o poznatky individuálnej psychológie v kurzoch: poradenská psychológia (K. Ludrovská), vývinová psychológia (B. Mesárošová), pedagogická psychológia (M. Kuklišová, E. Szobiová),  psychológia osobnosti (M. Schraggeová, T. Taročková), čiastočne klinická psychológia. Vznikli úplne nové kurzy ako Individuálna psychológia, Individuálna psychológia pre učiteľov, Adlerovská psychoedukačná skupina a kurz Intervencie a poradenstvo v edukácii (D. Čechová). Kolektív pracovníčok Katedry pod vedením E. Szobiovej v súčasnosti rieši grantovú úlohu z tejto oblasti. Dôsledkom rozširujúceho sa záujmu študentov je skutočnosť, že na Slovensku bolo doteraz obhájených najmenej 43 diplomových, bakalárskych a magisterských prác s adlerovskou tematikou. Publikovaných bolo najmenej 30 článkov v zborníkoch, časopisoch a celé dvojčíslie časopisu Psychológia a patopsychológia dieťaťa (2007) bolo v roku 70. výročia Adlerovho úmrtia venované tomuto psychologickému smeru.

Postupne ako sa prostredníctvom prednášok, kurzov, seminárov našich a zahraničných lektorov u odbornej verejnosti rozširovala informovanosť o adlerovskej psychológii, začali sa viacerí o ňu zaujímať. V roku 2004 bola založená nezisková, záujmová organizácia, občianske združenie - Slovenská adlerovská spoločnosť, ktorej cieľom bolo združovať ľudí so spoločnými záujmami o individuálnu psychológiu, vzdelávať ich prostredníctvom organizovania prednášok, seminárov a výcvikov našich a zahraničných lektorov, získavať a overovať teoretické poznatky, podporovať publikačnú a prekladovú činnosť, vykonávať konzultačnú a poradenskú činnosť a budovať vzťahy so slovenskými a zahraničnými organizáciami v oblasti individuálnej psychológie. Bola to druhá línia, ktorou sa uberal rozvoj adlerovskej psychológie u nás. Slovenská adlerovská spoločnosť sa ako organizácia stala členom NASAP, Severoamerickej spoločnosti pre adlerovskú psychológiu. Za svoju existenciu (2004-2011) zorganizovala dva dlhodobé psychoterapeutické výcviky: prvý v rokoch 2004-2007, druhý 2007-2010 a supervízny výcvik 2008-2009, ktoré boli akreditované Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou.

Vo výcvikoch vyučovali vynikajúci lektori ako Marion Balla, James Bitter, Clair Hawes, Erik Mansager, Al Milliren, Gerald Mozdzierz, William Nicoll, Monica Nicoll, Paul Peluso, Samuel a Yvonne Schürerovi a Linda Webb. Hlavným naším konzultantom a lektorom bol Bill Nicoll, ktorému patria zásluhy za kvalitu a metodologickú konzistentnosť výcviku, ako aj neúnavnosť, s ktorou u nás pravidelne lektoroval. Šiestim účastníkom sa podarilo skompletizovať ich vzdelávanie a boli zapísaní do Zoznamu psychoterapeutov SR. Ostatní absolventi výcvikov využívajú svoje poznatky ako poradenskí a školskí psychológovia.

Odbornú verejnosť i záujemcov zo strany rodičov sme vzdelávali aj prostredníctvom ďalších letných škôl – adlerovských letných stretnutí, ktorých sa zúčastnilo vyše 300 participantov:

  • R. 2005 - Frank X. Walton – Rodinné poradenstvo (Modra)
  • R. 2006 - Paul R. Peluso – Párová terapia (Opátka)
  • R. 2007 - Roman Barboa – Rodičovstvo (Krahule)
  • R. 2008 - Erik Mansager – Metaterapia a životný štýl (Orava)
  • R. 2009 - Samuel Schürer – Adlerovská analýza a terapia sexuálnych problémov a dysfunkcií (Drienica)
  • R. 2010 - Gerald Mozdzierz – Ako porozumieť emóciám (Modra)
  • R. 2011 - Alain Drimmer – Metódy analýzy životného štýlu (Belušské Slatiny).
  • R. 2012 - Frank X. Walton - Rodičovstvo a psychologické poradenstvo adolescentom (Modra)
  • R. 2013 - Erik Mansager, Jane Pfefferlé - Povzbudzovanie v psychologickom poradenstve (Oravský Háj)
  • R. 2014 - Alain Drimmer - Rôzne koncepcie závislostí: ako prestať byť závislým od iných a od svojich (zlo)zvykov (Štúrovo)
  • R. 2015 - Marion Balla - Zvládanie zmien a tranzitívnych životných období (Bratislava)

Ďalej sa nám podarilo sa nám preložiť a publikovať osem kníh z oblasti adlerovskej individuálnej psychológie:

  • dve knižky od Francisa X. Waltona (2002, 2008) a jednu v spoluautorstve s R. L. Powersom (2002),
  • dve od Rudolfa Dreikursa a jeho spoluautorov L. Greya (1997) a V. Soltzovej (2007),
  • jednu publikáciu Evy Dreikursovej-Fergusonovej (2005),
  • Clair Hawesovej (2007) a
  • Wesa Wignetta a Ala Millirena (2008), ktoré sú hodnotným zdrojom teoretických a praktických poznatkov z adlerovskej psychológie pre odbornú i laickú verejnosť na Slovensku.

V súčasnosti sa individuálna psychológia v samostatných kurzoch vyučuje najmenej na troch fakultách a ďalší vyškolení odborníci s ňou oboznamujú študentov v rámci iných predmetov.

 

Akceptácia Adlerovej psychológie na Slovensku

Individuálna psychológia sa vyznačuje sociálnou začlenenosťou, hlbokým presvedčením, že základnou osobnostnou črtou, reflektujúcou vzťah jedinca k prostrediu, je cit spolupatričnosti.

Termín „individuálny“ v názve, ako hovorí už jeho latinský pôvod: individuum – nedeliteľný, znamená nedeliteľnosť, či celistvosť osobnosti, nie opozíciu voči sociálnemu alebo skupinovému. Individuálna psychológia vo výchove, vzdelávaní i v systéme terapie uznáva demokratické hodnoty a rovnosť ľudí. Jej charakteristickým znakom je uznávanie slobodnej vôle jedinca a jeho snahy uplatňovať vlastné schopnosti a potenciál. Témy, ktoré zaujímajú slovenskú odbornú verejnosť, sú najmä:

  • rodičovstvo
  • analýza životného štýlu
  • rodinná konštelácia, najmä poradie narodenia súrodencov
  • povzbudzovanie
  • metódy: rané spomienky, sny, príbehy o narodení, rodinné príbehy, obľúbené rozprávky
  • konceptualizácia prípadu
  • otázky zmeny v psychoterapii
  • nevera v párovej terapii
  • účel správania a emócií
  • intervencie pri ťažkostiach v škole
  • ciele chybného správania detí.

Otázka znie, prečo je Adlerova psychológia na Slovensku tak dobre prijímaná a čím je atraktívnou pre súčasníkov. Domnievame sa, že na prvé miesto patrí jej užitočnosť

a pragmatizmus. Svojím užívateľom ponúka konkrétne, praktické intervencie. Týka sa to jednak absolventov psychoterapeutických výcvikov, ktorí sú vďaka lektorskému tímu vybavení aktuálnymi poznatkami psychoterapeutického procesu a metód, jednak účastníkov kurzov, seminárov, letných škôl a študentov, i keď títo majú kvôli časovej limitácii týchto podujatí menej príležitostí naučiť sa tieto poznatky vo forme zručností. V neposlednom rade aj čitateľov prekladov adlerovskej literatúry, ktorých zaujali publikácieprinášajúce konkrétne riešenia problémov napríklad pri výchove detí (Dreikurs, Grey, 1997, Dreikurs, Soltzová, 2007, Walton, 2002, 2008, Walton, Powers, 2002) či manuály pre prácu s pármi (Hawes, 2007) a so skupinami (Wignett, Milliren, 2008). Na druhé miesto  zaraďujeme logickosť a zmysluplnosť adlerovskej teórie. Prax funguje vtedy, keď teória je dobrá, silná. Adlerovská psychológia sa dobre chápe, lebo jej východiská sú vzájomne konzistentné. Keď sa navyše vysvetľuje naratívne, vo forme príbehov, vyznieva jednoducho. Treba však spomenúť, že keď sa záujemcovia uspokoja len s tým, čo im bolo odprednášané, niekedy príliš simplifikujú a strácajú zo zreteľa jej hĺbku a analytickosť. Aj tu platí staré známe: štúdium robí majstra. Po tretie, adlerovská psychológia je kontextuálnou a sociálnou psychológiou. Vzhľadom na to, že jedným z jej predpokladov je holizmus, jedinca chápe ako jednotku, avšak existujúcu, vyvíjajúcu sa a zrejúcu v sociálnom kontexte. Kontext je taký dôležitý, že bez jeho poznania osobnosti nedokážeme porozumieť. Kontext súčasne osobnosť nesmierne ovplyvňuje, v detstve signifikantne a nezastupiteľne. Týka sa to každého z nás, preto je napríklad koncept rodinnej konštelácie takým dobre sa predávajúcim artiklom individuálnej psychológie. Po štvrté, fenomenológia a subjektivita adlerovskej psychológie, ktoré sú jej nosnými východiskami, indikujú osobnú zodpovednosť jednotlivca za jeho rozhodnutia. Ako uvádza v predslove knihy vydanej pri príležitosti storočnice Adlerovho narodenia jej editor H. H. Mosak (1973), Adler vnímal človeka viac ako herca, než ako obeť pudov, inštinktov, dedičnosti a prostredia, podľa neho je to jednotlivec sám, kto dáva zmysel sebe a svojmu životu. Jednotlivec má teda zodpovednosť voči sebe a ostatným, a čo je povzbudzujúce a optimistické, má možnosť voľby a zmeny.

 

Budúcnosť

Čo budúcnosť? Formy sa menia, vízie ostávajú. Naďalej je potrebné študovať a kriticky pristupovať k prezentovanému. Je potrebné teoreticky rozvíjať koncepty Adlerovej psychológie a výskumne ich overovať. Dôležité je zapájať slovenských odborníkov do prednášania a výcvikov, napokon za 18 rokov sme sa už čosi naučili. Medzinárodnú spoluprácu na všetkých úrovniach je treba uchovať a rozvíjať. I keď je stále zložitejšie organizovať podujatia so zahraničnými lektormi, nevzdávame sa ambície naďalej ich pozývať na špecializované témy a na supervíziu. Pri práci s klientmi je potrebná nesmierna pokora a sebareflexia, i keď adlerovská psychoterapia v praxi výborne funguje, neustálu supervíziu považujeme za nutnosť.

Individuálnu psychológiu v jej modernej podobe, ako analytickú, behaviorálnu a kognitívnu psychológiu so sociálnym kontextom, považujeme za efektívny psychologický a psychoterapeutický smer, ktorý obohacuje odborníkov i laickú verejnosť a má na Slovensku pevné miesto.

 

Literatúra

ČEČETKA, J., 1936. Pedagogika a adlerovská individuálna psychológia. Spisy Filosofické Fakulty University Komenského V Bratislave. Bratislava: Filosofická Fakulta UK.

DREIKURS, R., GREY, L., 1997. Logické dôsledky. Praktická príručka ako naučiť deti a dospievajúcu mládež zodpovednému správaniu. Nové Zámky : Psychoprof.

DREIKURS, R., SOLTZOVÁ, V., 2007. Deti ako výzva. Bratislava, Slovenská adlerovská spoločnosť.

DREIKURSOVÁ-FERGUSONOVÁ, E., 2005. Adlerovská teória. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť.

HAWES, C., 2007. Rozvíjanie partnerských vzťahov. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť.

MOSAK, H. H., MANIACCI, M. P., 1999. A Primer of Adlerian Psychology:The Analytic-Behavioral-Cognitive Psychology of Alfred Adler. Philadelphia: Brunner/Mazel.

MOSAK, H. H. (Ed.), 1973. Alfred Adler: His Influence on PsychologyToday. Park Ridge, New Jersey: Noyes Building.

http://kpsych.fphil.uniba.sk/o-katedre/historia

http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59231

Psychológia a patopsychológia dieťaťa. 2007, roč. 42, č. 1-2.

ŠTÚR, I., 2011. Osobný rozhovor. Bratislava, júl a september 2011.

WALTON, F. X., 2002. Ako vychádzať s deťmi a dospievajúcimi doma a v škole. Nové Zámky: Psychoprof.

WALTON, F. X., POWERS, R. L., 2002. Ako vychádzať s deťmi. Nové Zámky: Psychoprof.

WALTON, F. X., 2008. Ako porozumieť deťom a dospievajúcim. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť.

WINGETT, W., MILLIREN, A., 2008. Skupiny silných stránok. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť.

 

Príspevok vznikol vďaka podpore grantového projektu VEGA SR č. 1/0392/11 pod názvom „Životný štýl, reziliencia a tvorivosť slovenských adolescentov v kontexte adlerovskej psychológie“.
Adlerovská psychológia

Adler vytvoril komplexnú teóriu, ktorá dodnes, aj vďaka jeho nasledovníkom, prináša užitočné koncepty, ktoré nám pomáhajú riešiť naše problémy a ťažkosti.

Prinášame informácie o živote Alfreda Adlera a o jeho teórii pre tých, ktorí ho možno ešte nepoznajú, a taktiež o tom, ako sa táto teória praktizuje v rámci psychoterapie.

Alfred Adler

O Alfredovi Adlerovi

Alfred Adler sa narodil ako druhé zo šiestich detí 7. februára 1870 do rodiny maloobchodníka s obilím na predmestí Viedne. Keď bol malé dieťa, trpel pneumóniou a krivicou a ako trojročný videl na posteli vedľa neho umierať svojho brata. Už v piatich rokoch sa rozhodol, že bude bojovať proti smrti a stane sa lekárom.

Adler nebol dobrým žiakom, no časom bol najlepším matematikom v triede. Vyštudoval medicínu a stal sa všeobecným lekárom (chvíľu pracoval aj ako oftalmatológ). Všimol si, že mnoho jeho pacientov trpelo chorobami zapríčinenými sociálnymi podmienkami a taktiež ako telesné abnormality cirkusantov ovplyvnili ich výber povolania, ktoré kompenzuje ich telesné nedostatky.

Adlera zaujímalo aj politické dianie a na stretnutí socialistov spoznal svoju budúcu manželku Rusku Raissu Timofejevnu Epsteinovú (feministka a radikálna revolucionárka), s ktorou mali štyri deti. Alexandra a Kurt vyštudovali psychiatriu a v New Yorku založili Inštitút Alfreda Adlera.

V roku 1902 sa Adler stretol s Freudom, čo viedlo k rozvoju Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti, ktorej prvým prezidentom sa stal práve Adler. Postupne však zistil, že jeho vlastná filozofia sa od tej Freudovej značne líši, a preto v roku 1911 zo spoločnosti odišiel.

Adler bol na rozdiel od Freuda sociálne orientovaným teoretikom (venoval sa témam ako verejné zdravie, prevencia, sociálna prosperita), písal články a prednášal o rizikách v detstve (napr. o delikvencii), právach žien (napr. aj na potrat), rovnocennosti pohlaví, vzdelávaní dospelých, príprave učiteľov, verejnom duševnom zdraví a zakladaní poradenských centier, experimentálnych verejných školách, krátkodobej psychoterapii, rodinnom poradenstve a vzdelávaní (In Mosak, Maniacci 1999). Okrem toho môžeme nájsť rozdiely aj v pôvode týchto významných psychológov. Zatiaľ čo Adler vyrastal v mestskej štvrti, v ktorej so svojou židovskou rodinou patrili k menšine, mal zdravotné ťažkosti a pohyboval sa v nižších spoločenských vrstvách, Freud pochádzal z rodiny bohatého intelektuála, mal exkluzívne vzdelanie a bohatú klientelu.

Po odchode Adlera z Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti si so spoločníkmi založil Spoločnosť pre psychoanalytický výskum, ktorú postupne premenoval na Spoločnosť pre individuálnu psychológiu.

Čo sa týka Adlerovho diela, môžeme hovoriť o dvoch tvorivých obdobiach. Zatiaľ čo do 1. svetovej vojny bol psychoanalytikom (dve najvýznamnejšie práce tohto obdobia: Der nervöse Charakter – 1912, Praxis und Theorie der Individualpsychologie – 1920), po vojne sa rozvinul jeho prirodzený záujem o ľudí a prišiel s konceptom citu spolupatričnosti (orig. Gemeinschaftgefühl). V tomto období veľa prednášal v USA, pracoval v školskom reformnom hnutí a v Rakúsku a Nemecku zakladal detské kliniky.

Postupne sa začala individuálna psychológia šíriť po svete, zakladali sa jej spolky a Adlerove diela začali vychádzať aj v angličtine. Oceňované boli najmä Adlerove verejné demonštrácie uplatnenia teórie v praxi a praktický dosah adlerovskej psychológie.

Keď v Rakúsku prišli k moci fašisti, natrvalo sa presťahoval do Spojených štátov, kde pracoval ako klinický psychológ a vedúci Katedry klinickej psychológie na Long Island Medical College a naďalej veľa prednášal. Jeho prednášky boli publikované, no údajne iba prvé dve diela napísal Adler sám, ostatné boli zaznamenávané jeho študentmi a s jeho súhlasom boli potom publikované.

Po Adlerovej smrti 28. mája 1937 (v Škótsku) sa začala individuálna psychológia z výučby vytrácať. Postupne však v jeho práci začali pokračovať jeho nasledovníci, ako napr. Rudolf Dreikurs, Bernard Schulman, Harold Mosak, Alexandra a Kurt Adlerovi či Lýdia Sicherová. Dreikurs, Schulman a Mosak založili v Chicagu v roku 1952 Inštitút Alfreda Adlera, dnešnú Adler School of Professional Psychology. Práve Dreikurs prišiel aj s nápadom medzinárodných letných škôl adlerovskej psychológie ICASSI.

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovska teoria. Bratislava: Slovenska adlerovska spolocnost, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.

(Fotografia – zdroj)

Hlavné koncepty

Teoretické východiská a hlavné koncepty individuálnej psychológie

Vývin adlerovskej teórie

Adlerova individuálna psychológia je predovšetkým teóriou osobnosti, ktorá je sociálno-psychologická, vývinová a kognitívna. Vyvíjala sa v troch štádiách:

  1. v začiatkoch 20. storočia dával Adler do súvisu s psychickými procesmi najmä orgánovú menejcennosť a tvrdil, že orgánové nedostatky samy o sebe nedeterminujú správanie, pretože niektorí ľudia svoje nedostatky vďaka kreatívnemu procesu a slobode voľby dokážu kompenzovať;
  2. v druhom období (1910 – 1920) začal venovať viac pozornosti citu spolupatričnosti, ktorý je nezávislý od organických javov a veril, že základnou motiváciou ľudí je „vôľa k moci“, ktorá je primárnym prostriedkom prekonávania citov menejcennosti (sústreďoval sa však aj na všeobecné úsilie po nadradenosti);
  3. v treťom období (1920 – 1937) sa zameral na cit identity a hovoril, že základnou motiváciou ľudí je „patriť“ k ľudskej spoločnosti, mať v nej svoje miesto a prispievať k jej blahu. V tomto období teda už nezdôrazňoval úsilie o prekonávanie ako v prvom (prekonávanie orgánovej menejcennosti) a v druhom (prekonávanie citov menejcennosti) období, ktoré je vertikálnym sociálnym procesom, ale horizontálne sociálne úsilie o rovnocennosť. Ak jedinec necíti, že má v spoločnosti svoje miesto, bude sa snažiť prekonať svoje city menejcennosti túžbou po nadradenosti.

Hlavné princípy adlerovskej teórie

Adlerova psychológia nie je nazvaná individuálnou preto, že by chcel týmto názvom vyjadriť protiklad k sociálnej psychológii či spoločenským procesom, ale práve naopak preto, lebo chcel poukázať na nedeliteľnosť celistvosti každého jedinca a vzájomnú závislosť medzi jedincom a spoločnosťou, t.j. človek ako celok orientujúci sa na vonkajší svet. Práve holizmus je prvým základným princípom adlerovskej teórie.

Jednotu osobnosti, ktorá takúto celistvosť zabezpečuje, nazval Adler životným štýlom, ktorý však nereprezentuje súčasný povrchný vzťah k prostrediu či dočasný alebo povrchný spôsob života. Životný štýl v ponímaní adlerovskej teórie znamená základný jednotný a jedinečný smer, ktorý jedinec v živote hľadá, resp. jeho dlhodobá orientácia počas celého života.

Druhý základný princíp, ktorým je účelovosť ľudského správania (teleologický princíp), hovorí o tom, že správanie človeka môžeme pochopiť len vtedy, ak pochopíme jeho ciele. Tu si treba uvedomiť, že:

  1. ciele sú konštrukcie, ktoré si vytvárame,
  2. ciele sú subjektívne (líšia sa od objektívnej udalosti, ktorá sa ešte len stane) a kognitívne (predstavujú voľbu a rozhodnutie) a
  3. správanie je určované cieľmi, čo naznačuje možnosť zmeny, pretože hoci nemôžeme zmeniť vlastnú históriu, môžeme zmeniť svoje zámery = bytostný optimizmus.

Cieľ je jasne identifikovateľný, ale je skôr symbolický než by svedčil o fyzickom zmysle pohybu. Nemusí byť formovaný vedome ani verbálne.

No a napokon tretím základným princípom je cit spolupatričnosti (Gemeinschaftgefühl). Ľudia sú predovšetkým spoločenské bytosti a správaniu človeka porozumieme jedine v spoločenskom kontexte. Potreba spolupatričnosti je základnou potrebou všetkých ľudí a týka sa citu, že máme v spoločnosti svoje miesto. Pre malé dieťa je touto spoločnosťou rodina a práve spôsob, akým sa nadväzuje s dieťaťom prvý kontakt ovplyvňuje to, či bude u dieťaťa jeho cit spolupatričnosti vyzdvihovaný alebo inhibovaný. Konečným sociálnym spoločenstvom pre dospelého je ľudstvo ako celok. Ak človek pochybuje o svojom mieste v spoločnosti, bude sa usilovať nájsť si ho neadekvátnym spôsobom. Takémuto jedincovi treba ukázať, že má svoje miesto už len tým, že existuje a nie tým, že si ho musí zaslúžiť. Kto verí, že má svoje miesto v spoločnosti, snaží sa oveľa viac prispievať, pretože sa nemusí zaoberať potvrdzovaním svojej ceny.

Na jednej strane je teda cit spolupatričnosti produktom vzájomnej závislosti jedinca a skupiny, na druhej strane to smeruje k prispievaniu a záujmu o blaho ostatných. Cit spolupatričnosti je stimulovaný najmä kooperáciou, dôverou, rešpektovaním jedinca či uvedomením si, že všetci sme si rovnocenní.

Cit spolupatričnosti je najzákladnejším procesom, ktorým môže jedinec naplniť svoj ľudský potenciál. Detstvo je ideálnym obdobím na plný rozvoj citu spolupatričnosti, no aj napriek tomu sa môže rozvíjať v každom vek. Cit patriť pomáhadieťaťu rozvinúť sebaúctu, adekvátnosť, kompetenciu, užitočnosť a koncept vzťahu k iným orientovaný na dôveru, slušnosť a spoluprácu.

Cit spolupatričnosti taktiež pomáha dodávať odvahu a to viacerými spôsobmi: povzbudzuje ku skúšaniu nového, k riešenou problémov, interakcii a spolupráci s ľuďmi, zameriavaniu sa na podstatné úlohy. Pomáha jedincovi nevzdávať sa a prekonávať prekážky.

Cit menejcennosti a úsilie po nadradenosti

Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. Takíto ľudia sa potom usilujú o výnimočnosť alebo nadradenosť, aby tieto city menejcennosti prekonali.

K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru. City menejcennosti však môžu byť aj výsledkom zanedbávania dieťaťa, kvôli ktorému sa dieťa necíti schopné prispievať, pretože ostatní jeho snahu odmietajú.

Dieťa, ktoré sa cíti menejcenné, sa snaží tieto pocity prekonať a hľadá si svoje miesto rozličnými spôsobmi. Môže ísť o užitočné spôsoby, ako napr. snaha byť usilovným študentom, dobrým športovcom či robiť dobré skutky, ale aj rušivé až deštruktívne ako napr. predvádzanie sa, tyranizovanie či barbarstvo.

Dreikurs opísal 4 chybné ciele detí, ktoré zodpovedajú snahe dieťaťa nájsť si svoje špeciálne miesto:

  1. pozornosť – dieťa má chybné presvedčenie o tom, že patrí niekam len vtedy, ak si získa niekoho pozornosť. Takéto dieťa často nevenuje pozornosť výkladu učiteľa, pobehuje, kričí, je nervózne, podráždené, vykrikuje rôzne poznámky, ale aj ukazuje neustále svoje výtvory učiteľovi/rodičovi, chce sa stále s rodičom/učiteľom držať za ruku a pod. Rodičia alebo učitelia častokrát takéto dieťa upozorňujú, napomínajú a dieťa síce prestane, ale iba nachvíľu.
  2. moc – ak dieťaťu nestačí pozornosť, uchýli sa k cieľu, ktorým je moc. Takéto dieťa je agresívne, panovačné, drzé, konfliktné, odmieta autority, dosahuje výsledky pod svoje možnosti, je tvrdohlavé a pod. Boj o moc je oveľa rušivejšia ako získavanie pozornosti.
  3. odplata – ak si dieťa nevie nájsť svoje miesto ani pomocou moci a cíti sa veľmi zranené, môže sa začať usilovať o odplatu. Prejavuje sa vandalizmom, ničením majetku, fyzickým či verbálnym násilím a pod.
  4. neadekvátnosť – ak dieťaťu nepomáha získať si svoje miesto ani odplatou, začne byť presvedčené, že nedokáže získať vôbec žiadne dôležité postavenie. Takéto dieťa nerobí vôbec nič, nezapája sa do aktivít, komunikácie a interakcie s ostatnými a jeho postoj vyjadruje veta „nechajte ma na pokoji“. Svojimi reakciami dokáže dospelých odradiť do takej miery, až aj oni uveria, že preň niet nádeje.

Súkromná logika, zdravý rozum a životný štýl

Adlerovci veria, že správanie jedinca nie je založené na objektívnych okolnostiach, ale na tom, ako ich jedinec interpretuje. Usilujú sa porozumieť súkromnej logike každého jedinca a identifikovať individuálne apercepcie.

Ľudia udalosti nielen vnímajú, ale k nim pridávajú aj svoju interpretáciu. Tento proces interpretácie je veľmi rýchly a neuvedomovaný, a tak sú vnímané informácie často modifikované aktívnymi subjektívnymi procesmi. Adler zdôrazňoval dôležitosť týchto subjektívnych procesov pri rozvoji osobnosti.

Každé dieťa v rodine utvára svoje vlastné interpretácie a ciele a z nich formuje vlastný životný štýl, t.j. akúsi schému ako žiť, adaptovať sa, rozvíjať sa a pod. Pozostáva zo základného sebaponímania a životného cieľa, z náhľadu na svet a základného spôsobu, ako si poradiť so životnými situáciami. Zostáva relatívne stabilný a jedinec interpretuje nové životné udalosti v súlade so svojimi predchádzajúcimi závermi.

Súkromná logika ponímania sveta sa podľa adlerovskej psychológie týka dospelých aj detí, pretože zaujatosť a subjektivita je súčasťou ľudského chápania a motivácie. Hoci všetci si interpretujeme udalosti z hľadiska vlastných jedinečných apercepcií, Adler zdôrazňoval aj význam zdravého rozumu, t.j. akéhosi zdieľania spoločných domnienok a významu slov príslušníkmi rovnakej kultúry. Adler nevidel medzi súkromnou logikou a zdravým rozumom vnútorný konflikt.

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovska teoria. Bratislava: Slovenska adlerovska spolocnost, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.

 

Psychoterapia

Systém psychoterapie

Podľa adlerovskej psychológie ľudia sami rozhodujú o svojom správaní, ich rozhodnutia majú svoj účel, i keď danému účelu často nerozumejú. Dynamickou silou správania je naša súkromná logika, ktorá i keď býva iracionálna, dáva svojmu nositeľovi zmysel. Ako hovorí R. Dreikurs, každé, i problémové správanie, je z hľadiska svojho nositeľa správne.

Ľudský život je dynamické úsilie po dokonalosti, pohyb od menejcennosti k nadradenosti, smerom k svojim fiktívnym cieľom. Ciele sú základom motivácie a správania. Sú to konštrukcie, ktoré si človek utvára, sú subjektívne a pre každého jedinečné

Pre nás je realita taká, akú ju vnímame. Nie je dôležité to, čo je pravdivé, ale to, o čom sme presvedčení, že je pravdivé. To, čo človek robí, nezávisí od objektívnych okolností, ale od toho, ako si ich interpretuje.

Utváranie osobnosti ovplyvňuje aj poradie narodenia, ako jeden z faktorov rodinnej konštelácie. Je to pozícia, ktorú človek získava narodením. Avšak v interakcii s dôležitými ľuďmi zo svojho okolia, hlavne rodičmi a súrodencami, kde majú vplyv i vekové rozdiely medzi súrodencami, prítomnosť postihnutých či nevlastných súrodencov, uprednostňovanie niektorého dieťaťa rodičmi, či rodové otázky sa utvára psychologické poradie narodenia – taká pozícia, ktorá sa považuje za stabilnú charakteristiku osobnosti a jej životného štýlu

Adlerovská psychoterapia sa realizuje ako:

  •       individuálna,
  •       skupinová,
  •       rodinná,
  •       párová.

Zaoberá sa bežnými i klinickými prípadmi.

Adlerovskú psychoterapiu možno charakterizovať ako analyticko-behaviorálno-kognitívnu.

Terapeut alebo terapeutka je ten (tá), kto povzbudzuje a napráva, stará sa a učí, ako fungovať v živote konštruktívnejšie.

Adlerovská psychoterapia sa uplatňuje pri práci s rodinou, pri typických rodinách až po rodiny s vážne narušenými jedincami, v manželskom a párovom poradenstve, pri skupinovej a individuálnej terapii.

Pozostáva z procesov: utvorenie vzťahu, psychologické vyšetrenie a porozumenie, interpretácia a zmena.

 

Rané spomienky, rodinná konštelácia

Adlerovci vyvinuli rôzne techniky, ktoré terapeutom a terapeutkám umožňujú porozumieť životnému štýlu jedinca. Dreikurs za základné z nich považoval práve rané spomienky a informácie týkajúce sa rodinnej konštelácie jedinca. Okrem toho sú však používané aj iné techniky ako napr. interpretácia snov, arteterapia či psychodráma.

V prvých rokoch života si dieťa v rodine utvára základy obraz o svete a o živote. Adler zdôrazňoval celú rodinu a to najmä súrodenecké vzťahy. Je známy svojim dôrazom na poradie narodenia a tvrdením, že každé dieťa má v rodine jedinečné poradie narodenia, ktoré utvára jeho vlastnú, unikátnu perspektívu. Hoci súrodenci žijú v tej istej rodine a majú objektívne rovnaké podmienky, spoločenské prostredie signifikantných „ostatných“ sa u každého člena rodiny líši a každý má vlastné skúsenosti a interakcie. Pozícia dieťaťa však poskytuje iba príležitosti, nie istotu, že dieťa mať špecifické typy skúseností. Napr. je pravdepodobné, ale nie isté, že prvorodené deti budú dominantnými jedincami, najmladšie zas tými šarmantnými a že prostrední budú sudcami poukazujúcimi na spravodlivosť.

Vekový rozdiel a pohlavie súrodencov zohrávajú tiež rolu v rodinnej konštelácii. Celkový popis rodinnej konštelácie zahŕňa pohlavie a vek všetkých členov rodiny, ktorí žijú v domácnosti dieťaťa počas jeho formatívneho obdobia. Obsahuje línie interakcií (napr. kto koho napodobňoval, kto koho podporoval, kto s kým bojoval) a rodinné hodnoty.

Rané spomienky zas predstavujú konkrétne pohnútky a koncepty života dospelého, ktorý sa rozpamätáva na konkrétne udalosti z detstva. Ide o konkrétne príhody, ktoré sa vyskytli do ôsmich rokov veku dieťaťa a ktoré môže človek konkrétne identifikovať ako konkrétnu udalosť so začiatkom a koncom, vie určiť scénu, kde sa odohrávala, čo bolo jej zlatým klincom a ako sa cítil. Človek si pamätá veľmi jasne a presne udalosti, ktoré sú prostriedkom vyjadrujúcim oprávnenosť základného cieľa a presvedčení jeho životného cieľu. Prostredníctvom konkrétnych raných spomienok jedinec hovorí sebe a ostatným: „Takýto je svet a to je môj životný osud; to je pre mňa jediné riešenie.“ Psychoterapeut alebo psychoterapeutka je schopný (schopná) prostredníctvom raných spomienok odhaliť pohnútky a spôsoby, ktorými sa vyformoval vzorec vystihujúci „príbeh života“.

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovska teoria. Bratislava: Slovenska adlerovska spolocnost, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.

Tím Slovenskej asociácie individuálnej psychológie
PhDr. Daniela Čechová, PhD.

Je absolventkou Katedry psychológie na FF UK v Bratislave, kde ďalej získala titul PhDr., ako aj vedecko akademický titul PhD. Je odbornou asistentkou na Katedre psychológie FF UK v Bratislave, ako aj na Katedre poradenskej psychológie, SZU. Je garantkou jediného Špecializačného štúdia v odbore poradenská psychológia na Slovensku. Dr. Čechová je certifikovanou terapeutkou (v Zozname SPS), lektorkou, autorkou prekladov a odborných publikácií, z ktorých najnovšia je kniha s náyvom Adlerian Ethics: Applications in Counselling and Psychotherapy. Zároveň je členkou Severoamerickej spoločnosti pre adlerovskú psychológiu NASAP. V súčasnosti bola zvolená za prezidentku medzinárodnej organizácie International Association of Individual Psychology (IAIP), ktorá združuje rôzne individuálno-psychologické organizácie na celom svete a ktorá každé 3 roky v inej krajine zároveň organizuje kogres Medzinárodnej asociácie individuálnej psychológie.

Mail: adler.sro@gmail.com
Kontakt: 0905 269 537


PhDr. Lucia Bélová

Vyštudovala FF PU v Prešove, odbor vzdelávanie dospelých, rigoróznu skúšku absolvovala v študijnom odbore andragogika. V rokoch 2003- 2009 absolvovala OpenTime – zážitkový tréningový Program v psychoterapii a poradenstve Person-Centred Approach-program. Priebežne si vzdelanie dopĺňa účasťou na seminároch, výcvikoch, tréningoch workshopoch. Je dlhoročnou absolventkou mnohých programov a tréningov adlerovskej psychológie. Má za sebou desaťročnú prax vo funkcii riaditeľky Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. V súčasnosti pôsobí ako odborný zamestnanec s druhou atestáciou, sociálny pedagóg v CPPPaP v Holíči, kde je sa zameriava na poradenskú, preventívnu, terapeutickú a socioterapeutickú činnosť s klientmi i skupinami. Zároveň má bohatú lektorskú prax v komerčnej oblasti predovšetkým v oblasti rozvoja komunikačných zručností, asertivity, motivácie, prevencie syndrómu vyhorenia či riešenia konfliktov. V minulosti pôsobila i ako externá lektorka Metodicko-pedagogického centra v Bratislave, prednášala na Vysokej škole sv. Alžbety v Skalici, študentom poskytuje konzultačnú činnosť. Je kandidátom supervízie EASC – Supervision and Coaching in Europe.

Mail:
lucia.belova@post.sk
belovalucia@gmail.com
Kontakt: 0911 626 005


Mgr. Kristína Široká

Je absolventkou Katedry psychológie FF UK. Má praktické skúsenosti s prácou poradkyne na telefonickej linke pre ženy zažívajúce násilie. Tak isto sa pravidelne zúčastňuje odborných slovenských, ako aj zahraničných výcvikov v oblasti adlerovskej psychológie. Zároveň je členkou Severoamerickej spoločnosti pre adlerovskú psychológiu NASAP.

Mail: kristina.siroka@gmail.com
Kontakt: 0911 902 411


Mgr. Eva Hlistová

Na Katedre psychológie FF UK v Bratislave absolvovala jednoodborové štúdium psychológie a štvorsemestrálne štúdium školskej psychológie.Ukončila dlhodobý výcvik v Adlerovskej psychoterapii a poradenstve.  Pracuje ako školská psychologička v  ZŠ a robí pozorovania detských kolektívov a konzultácie pre učiteľky a rodičov v materských školách. V súčasnosti sa venuje poradenstvu v rodinách a školách, individuálne dospelým aj deťom, vedie arteterapeutické skupiny detí. Pravidelne sa vzdeláva v Terapii hrou, arteterapii, Adlerovskej terapii.

Mail: eva.hlistova@gmail.com
Kontakt:


 Mgr. Monika Krafčíková 

Je absolventkou Katedry psychológie FF UK. Má skúsenosti v oblasti ľudských zdrojov a personálnych agentúr, kde sa venovala najmä vyhľadávaniu a výberu zamestnancov, ďalej psychodiagnostike osobnosti, motivácie a kognitívnych zručností. Tak isto sa zúčastňuje odborných slovenských, ako aj zahraničných výcvikov v oblasti adlerovskej psychológie.

Mail: monika.krafcikova@gmail.com
Kontakt: 0918 685 034