Adlerovská psychológia

O Alfredovi Adlerovi

Alfred Adler sa narodil ako druhé zo šiestich detí 7. februára 1870 do rodiny maloobchodníka s obilím na predmestí Viedne. Keď bol malé dieťa, trpel pneumóniou a krivicou a ako trojročný videl na posteli vedľa neho umierať svojho brata. Už v piatich rokoch sa rozhodol, že bude bojovať proti smrti a stane sa lekárom.

Adler nebol dobrým žiakom, no časom bol najlepším matematikom v triede. Vyštudoval medicínu a stal sa všeobecným lekárom (chvíľu pracoval aj ako oftalmatológ). Všimol si, že mnoho jeho pacientov trpelo chorobami zapríčinenými sociálnymi podmienkami a taktiež ako telesné abnormality cirkusantov ovplyvnili ich výber povolania, ktoré kompenzuje ich telesné nedostatky.

Adlera zaujímalo aj politické dianie a na stretnutí socialistov spoznal svoju budúcu manželku Rusku Raissu Timofejevnu Epsteinovú (feministka a radikálna revolucionárka), s ktorou mali štyri deti. Alexandra a Kurt vyštudovali psychiatriu a v New Yorku založili Inštitút Alfreda Adlera.

V roku 1902 sa Adler stretol s Freudom, čo viedlo k rozvoju Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti, ktorej prvým prezidentom sa stal práve Adler. Postupne však zistil, že jeho vlastná filozofia sa od tej Freudovej značne líši, a preto v roku 1911 zo spoločnosti odišiel.

Adler bol na rozdiel od Freuda sociálne orientovaným teoretikom (venoval sa témam ako verejné zdravie, prevencia, sociálna prosperita), písal články a prednášal o rizikách v detstve (napr. o delikvencii), právach žien (napr. aj na potrat), rovnocennosti pohlaví, vzdelávaní dospelých, príprave učiteľov, verejnom duševnom zdraví a zakladaní poradenských centier, experimentálnych verejných školách, krátkodobej psychoterapii, rodinnom poradenstve a vzdelávaní (In Mosak, Maniacci 1999). Okrem toho môžeme nájsť rozdiely aj v pôvode týchto významných psychológov. Zatiaľ čo Adler vyrastal v mestskej štvrti, v ktorej so svojou židovskou rodinou patrili k menšine, mal zdravotné ťažkosti a pohyboval sa v nižších spoločenských vrstvách, Freud pochádzal z rodiny bohatého intelektuála, mal exkluzívne vzdelanie a bohatú klientelu.

Po odchode Adlera z Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti si so spoločníkmi založil Spoločnosť pre psychoanalytický výskum, ktorú postupne premenoval na Spoločnosť pre individuálnu psychológiu.

Čo sa týka Adlerovho diela, môžeme hovoriť o dvoch tvorivých obdobiach. Zatiaľ čo do 1. svetovej vojny bol psychoanalytikom (dve najvýznamnejšie práce tohto obdobia: Der nervöse Charakter – 1912, Praxis und Theorie der Individualpsychologie – 1920), po vojne sa rozvinul jeho prirodzený záujem o ľudí a prišiel s konceptom citu spolupatričnosti (orig. Gemeinschaftgefühl). V tomto období veľa prednášal v USA, pracoval v školskom reformnom hnutí a v Rakúsku a Nemecku zakladal detské kliniky.

Postupne sa začala individuálna psychológia šíriť po svete, zakladali sa jej spolky a Adlerove diela začali vychádzať aj v angličtine. Oceňované boli najmä Adlerove verejné demonštrácie uplatnenia teórie v praxi a praktický dosah adlerovskej psychológie.

Keď v Rakúsku prišli k moci fašisti, natrvalo sa presťahoval do Spojených štátov, kde pracoval ako klinický psychológ a vedúci Katedry klinickej psychológie na Long Island Medical College a naďalej veľa prednášal. Jeho prednášky boli publikované, no údajne iba prvé dve diela napísal Adler sám, ostatné boli zaznamenávané jeho študentmi a s jeho súhlasom boli potom publikované.

Po Adlerovej smrti 28. mája 1937 (v Škótsku) sa začala individuálna psychológia z výučby vytrácať. Postupne však v jeho práci začali pokračovať jeho nasledovníci, ako napr. Rudolf Dreikurs, Bernard Schulman, Harold Mosak, Alexandra a Kurt Adlerovi či Lýdia Sicherová. Dreikurs, Schulman a Mosak založili v Chicagu v roku 1952 Inštitút Alfreda Adlera, dnešnú Adler School of Professional Psychology. Práve Dreikurs prišiel aj s nápadom medzinárodných letných škôl adlerovskej psychológie ICASSI.

 

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovska teoria. Bratislava: Slovenska adlerovska spolocnost, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.

(Fotografia – zdroj)

Teoretické východiská a hlavné koncepty individuálnej psychológie

Vývin adlerovskej teórie

Adlerova individuálna psychológia je predovšetkým teóriou osobnosti, ktorá je sociálno-psychologická, vývinová a kognitívna. Vyvíjala sa v troch štádiách:

1. v začiatkoch 20. storočia dával Adler do súvisu s psychickými procesmi najmä orgánovú menejcennosť a tvrdil, že orgánové nedostatky samy o sebe nedeterminujú správanie, pretože niektorí ľudia svoje nedostatky vďaka kreatívnemu procesu a slobode voľby dokážu kompenzovať;
2. v druhom období (1910 – 1920) začal venovať viac pozornosti citu spolupatričnosti, ktorý je nezávislý od organických javov a veril, že základnou motiváciou ľudí je „vôľa k moci“, ktorá je primárnym prostriedkom prekonávania citov menejcennosti (sústreďoval sa však aj na všeobecné úsilie po nadradenosti);
3. v treťom období (1920 – 1937) sa zameral na cit identity a hovoril, že základnou motiváciou ľudí je „patriť“ k ľudskej spoločnosti, mať v nej svoje miesto a prispievať k jej blahu. V tomto období teda už nezdôrazňoval úsilie o prekonávanie ako v prvom (prekonávanie orgánovej menejcennosti) a v druhom (prekonávanie citov menejcennosti) období, ktoré je vertikálnym sociálnym procesom, ale horizontálne sociálne úsilie o rovnocennosť. Ak jedinec necíti, že má v spoločnosti svoje miesto, bude sa snažiť prekonať svoje city menejcennosti túžbou po nadradenosti.

Hlavné princípy adlerovskej teórie

Adlerova psychológia nie je nazvaná individuálnou preto, že by chcel týmto názvom vyjadriť protiklad k sociálnej psychológii či spoločenským procesom, ale práve naopak preto, lebo chcel poukázať na nedeliteľnosť celistvosti každého jedinca a vzájomnú závislosť medzi jedincom a spoločnosťou, t.j. človek ako celok orientujúci sa na vonkajší svet. Práve holizmus je prvým základným princípom adlerovskej teórie.

Jednotu osobnosti, ktorá takúto celistvosť zabezpečuje, nazval Adler životným štýlom, ktorý však nereprezentuje súčasný povrchný vzťah k prostrediu či dočasný alebo povrchný spôsob života. Životný štýl v ponímaní adlerovskej teórie znamená základný jednotný a jedinečný smer, ktorý jedinec v živote hľadá, resp. jeho dlhodobá orientácia počas celého života.

Druhý základný princíp, ktorým je účelovosť ľudského správania (teleologický princíp), hovorí o tom, že správanie človeka môžeme pochopiť len vtedy, ak pochopíme jeho ciele. Tu si treba uvedomiť, že:

1. ciele sú konštrukcie, ktoré si vytvárame,
2. ciele sú subjektívne (líšia sa od objektívnej udalosti, ktorá sa ešte len stane) a kognitívne (predstavujú voľbu a rozhodnutie) a
3. správanie je určované cieľmi, čo naznačuje možnosť zmeny, pretože hoci nemôžeme zmeniť vlastnú históriu, môžeme zmeniť svoje zámery = bytostný optimizmus.

Cieľ je jasne identifikovateľný, ale je skôr symbolický než by svedčil o fyzickom zmysle pohybu. Nemusí byť formovaný vedome ani verbálne.

No a napokon tretím základným princípom je cit spolupatričnosti (Gemeinschaftgefühl). Ľudia sú predovšetkým spoločenské bytosti a správaniu človeka porozumieme jedine v spoločenskom kontexte. Potreba spolupatričnosti je základnou potrebou všetkých ľudí a týka sa citu, že máme v spoločnosti svoje miesto. Pre malé dieťa je touto spoločnosťou rodina a práve spôsob, akým sa nadväzuje s dieťaťom prvý kontakt ovplyvňuje to, či bude u dieťaťa jeho cit spolupatričnosti vyzdvihovaný alebo inhibovaný. Konečným sociálnym spoločenstvom pre dospelého je ľudstvo ako celok. Ak človek pochybuje o svojom mieste v spoločnosti, bude sa usilovať nájsť si ho neadekvátnym spôsobom. Takémuto jedincovi treba ukázať, že má svoje miesto už len tým, že existuje a nie tým, že si ho musí zaslúžiť. Kto verí, že má svoje miesto v spoločnosti, snaží sa oveľa viac prispievať, pretože sa nemusí zaoberať potvrdzovaním svojej ceny.

Na jednej strane je teda cit spolupatričnosti produktom vzájomnej závislosti jedinca a skupiny, na druhej strane to smeruje k prispievaniu a záujmu o blaho ostatných. Cit spolupatričnosti je stimulovaný najmä kooperáciou, dôverou, rešpektovaním jedinca či uvedomením si, že všetci sme si rovnocenní.

Cit spolupatričnosti je najzákladnejším procesom, ktorým môže jedinec naplniť svoj ľudský potenciál. Detstvo je ideálnym obdobím na plný rozvoj citu spolupatričnosti, no aj napriek tomu sa môže rozvíjať v každom vek. Cit patriť pomáhadieťaťu rozvinúť sebaúctu, adekvátnosť, kompetenciu, užitočnosť a koncept vzťahu k iným orientovaný na dôveru, slušnosť a spoluprácu.

Cit spolupatričnosti taktiež pomáha dodávať odvahu a to viacerými spôsobmi: povzbudzuje ku skúšaniu nového, k riešenou problémov, interakcii a spolupráci s ľuďmi, zameriavaniu sa na podstatné úlohy. Pomáha jedincovi nevzdávať sa a prekonávať prekážky.

Cit menejcennosti a úsilie po nadradenosti

Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. Takíto ľudia sa potom usilujú o výnimočnosť alebo nadradenosť, aby tieto city menejcennosti prekonali.

K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru. City menejcennosti však môžu byť aj výsledkom zanedbávania dieťaťa, kvôli ktorému sa dieťa necíti schopné prispievať, pretože ostatní jeho snahu odmietajú.

Dieťa, ktoré sa cíti menejcenné, sa snaží tieto pocity prekonať a hľadá si svoje miesto rozličnými spôsobmi. Môže ísť o užitočné spôsoby, ako napr. snaha byť usilovným študentom, dobrým športovcom či robiť dobré skutky, ale aj rušivé až deštruktívne ako napr. predvádzanie sa, tyranizovanie či barbarstvo.

Dreikurs opísal 4 chybné ciele detí, ktoré zodpovedajú snahe dieťaťa nájsť si svoje špeciálne miesto:

1. pozornosť – dieťa má chybné presvedčenie o tom, že patrí niekam len vtedy, ak si získa niekoho pozornosť. Takéto dieťa často nevenuje pozornosť výkladu učiteľa, pobehuje, kričí, je nervózne, podráždené, vykrikuje rôzne poznámky, ale aj ukazuje neustále svoje výtvory učiteľovi/rodičovi, chce sa stále s rodičom/učiteľom držať za ruku a pod. Rodičia alebo učitelia častokrát takéto dieťa upozorňujú, napomínajú a dieťa síce prestane, ale iba nachvíľu.
2. moc – ak dieťaťu nestačí pozornosť, uchýli sa k cieľu, ktorým je moc. Takéto dieťa je agresívne, panovačné, drzé, konfliktné, odmieta autority, dosahuje výsledky pod svoje možnosti, je tvrdohlavé a pod. Boj o moc je oveľa rušivejšia ako získavanie pozornosti.
3. odplata – ak si dieťa nevie nájsť svoje miesto ani pomocou moci a cíti sa veľmi zranené, môže sa začať usilovať o odplatu. Prejavuje sa vandalizmom, ničením majetku, fyzickým či verbálnym násilím a pod.
4. neadekvátnosť – ak dieťaťu nepomáha získať si svoje miesto ani odplatou, začne byť presvedčené, že nedokáže získať vôbec žiadne dôležité postavenie. Takéto dieťa nerobí vôbec nič, nezapája sa do aktivít, komunikácie a interakcie s ostatnými a jeho postoj vyjadruje veta „nechajte ma na pokoji“. Svojimi reakciami dokáže dospelých odradiť do takej miery, až aj oni uveria, že preň niet nádeje.

Súkromná logika, zdravý rozum a životný štýl

Adlerovci veria, že správanie jedinca nie je založené na objektívnych okolnostiach, ale na tom, ako ich jedinec interpretuje. Usilujú sa porozumieť súkromnej logike každého jedinca a identifikovať individuálne apercepcie.

Ľudia udalosti nielen vnímajú, ale k nim pridávajú aj svoju interpretáciu. Tento proces interpretácie je veľmi rýchly a neuvedomovaný, a tak sú vnímané informácie často modifikované aktívnymi subjektívnymi procesmi. Adler zdôrazňoval dôležitosť týchto subjektívnych procesov pri rozvoji osobnosti.

Každé dieťa v rodine utvára svoje vlastné interpretácie a ciele a z nich formuje vlastný životný štýl, t.j. akúsi schému ako žiť, adaptovať sa, rozvíjať sa a pod. Pozostáva zo základného sebaponímania a životného cieľa, z náhľadu na svet a základného spôsobu, ako si poradiť so životnými situáciami. Zostáva relatívne stabilný a jedinec interpretuje nové životné udalosti v súlade so svojimi predchádzajúcimi závermi.

Súkromná logika ponímania sveta sa podľa adlerovskej psychológie týka dospelých aj detí, pretože zaujatosť a subjektivita je súčasťou ľudského chápania a motivácie. Hoci všetci si interpretujeme udalosti z hľadiska vlastných jedinečných apercepcií, Adler zdôrazňoval aj význam zdravého rozumu, t.j. akéhosi zdieľania spoločných domnienok a významu slov príslušníkmi rovnakej kultúry. Adler nevidel medzi súkromnou logikou a zdravým rozumom vnútorný konflikt.

 

Zdroj: DREIKURS-FERGUSON, E, 2005. Adlerovska teoria. Bratislava: Slovenska adlerovska spolocnost, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.