Individuálna psychológia nestojí v opozícii voči spoločenskému, skupinovému. „Individuálny“ v názve nadväzuje na latinský pôvod slova „individuum“, čo znamená nedeliteľnosť, celistvosť osobnosti, holistický prístup k človeku. Alfred Adler a rovnako aj my, ktorí na jeho prácu nadväzujeme, považujeme sociálnu začlenenosť človeka za kľúčovú oblasť dobrej kvality života.

Individuálna psychológia vo výchove, vzdelávaní i v systéme psychoterapie vychádza z rovnocennosti ľudí, uznáva slobodnú vôľu človeka a jeho snahu uplatňovať vlastné schopnosti. Náš prístup k človeku v psychologickom poradenstve a psychoterapii je pragmatický, rovnako tak ako správanie človeka, ktoré vždy sleduje účel. Prístup individuálnej psychológie sa týka oblastí ako:

• analýza životného štýlu, pomoc pri hľadaní optimálnych riešení osobnostných ťažkostí a zlepšovanie kvality života
• porozumenie rodinnej konštelácii (najmä poradiu narodenia súrodencov)
• zistenie účelu správania a emócií pre pochopenie aktuálnych ťažkostí
• pomoc pri riešení rôznych problémov vo vzťahoch
• posilnenie spolupráce v partnerských vzťahoch
• pomoc pri riešení nevery v párovej psychoterapii
• rodičovstvo a rodinné poradenstvo
• intervencia pri ťažkostiach v škole
• ciele chybného správania detí
• ťažkosti počas dospievania
• hľadanie a posilňovanie silných stránok osobnosti
• povzbudzovanie
• rané spomienky, sny, príbehy o narodení, rodinné príbehy, obľúbené rozprávky a iné

Adler nevníma človeka ako obeť pudov, inštinktov, dedičnosti a prostredia, podľa neho je to jednotlivec sám, kto dáva zmysel sebe a svojmu životu. Má teda zodpovednosť voči sebe a ostatným, čo je povzbudzujúce a optimistické, pretože má vždy možnosť voľby a zmeny. Fenomenológia a subjektivita adlerovskej psychológie sú jej nosnými východiskami.

Osobnosť Alfeda Adlera

Alfred Adler sa narodil ako druhé zo šiestich detí 7. februára 1870 do rodiny maloobchodníka s obilím na predmestí Viedne. Keď bol malé dieťa, trpel pneumóniou a krivicou a ako trojročný videl na posteli vedľa neho umierať svojho brata. Už v piatich rokoch sa rozhodol, že bude bojovať proti smrti a stane sa lekárom.

Adler nebol dobrým žiakom, no časom bol najlepším matematikom v triede. Vyštudoval medicínu a stal sa všeobecným lekárom. Všimol si, že mnoho jeho pacientov trpelo chorobami zapríčinenými sociálnymi podmienkami, a taktiež ako telesné abnormality cirkusantov ovplyvnili ich výber povolania, ktoré kompenzuje ich telesné nedostatky.

Adlera zaujímalo aj politické dianie a na stretnutí socialistov spoznal svoju budúcu manželku Rusku Raissu Timofejevnu Epsteinovú (feministka a radikálna revolucionárka), s ktorou mali štyri deti. Alexandra a Kurt vyštudovali psychiatriu a v New Yorku založili Inštitút Alfreda Adlera.

V roku 1902 sa Adler stretol s Freudom, čo viedlo k rozvoju Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti, ktorej prvým prezidentom sa stal práve Adler. Postupne však zistil, že jeho vlastná filozofia sa od tej Freudovej značne líši, a preto v roku 1911 zo spoločnosti odišiel.

Adler bol na rozdiel od Freuda sociálne orientovaným teoretikom (venoval sa témam ako verejné zdravie, prevencia, sociálna prosperita), písal články a prednášal o rizikách v detstve (napr. o delikvencii), právach žien (napr. aj na potrat), rovnocennosti pohlaví, vzdelávaní dospelých, príprave učiteľov, verejnom duševnom zdraví a zakladaní poradenských centier, experimentálnych verejných školách, krátkodobej psychoterapii, rodinnom poradenstve a vzdelávaní.

Po odchode Adlera z Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti si so spoločníkmi založil Spoločnosť pre psychoanalytický výskum, ktorú postupne premenoval na Spoločnosť pre individuálnu psychológiu.

Čo sa týka Adlerovho diela, môžeme hovoriť o dvoch tvorivých obdobiach. Zatiaľ čo do 1. svetovej vojny bol psychoanalytikom (dve najvýznamnejšie práce tohto obdobia: Der nervöse Charakter – 1912, Praxis und Theorie der Individualpsychologie – 1920), po vojne sa rozvinul jeho prirodzený záujem o ľudí a prišiel s konceptom citu spolupatričnosti (orig. Gemeinschaftgefühl). V tomto období veľa prednášal v USA, pracoval v školskom reformnom hnutí a v Rakúsku a Nemecku zakladal detské kliniky.

Postupne sa začala individuálna psychológia šíriť po svete, zakladali sa jej spolky a Adlerove diela začali vychádzať aj v angličtine. Oceňované boli najmä Adlerove verejné demonštrácie uplatnenia teórie v praxi a praktický dosah adlerovskej psychológie.

Keď v Rakúsku prišli k moci fašisti, natrvalo sa presťahoval do Spojených štátov, kde pracoval ako klinický psychológ a vedúci Katedry klinickej psychológie na Long Island Medical College a naďalej veľa prednášal. Jeho prednášky boli publikované, no údajne iba prvé dve diela napísal Adler sám, ostatné boli zaznamenávané jeho študentmi a s jeho súhlasom boli potom publikované.

Po Adlerovej smrti 28. mája 1937 (v Škótsku) sa začala individuálna psychológia z výučby vytrácať. Postupne však v jeho práci začali pokračovať jeho nasledovníci, ako napr. Rudolf Dreikurs, Bernard Schulman, Harold Mosak, Alexandra a Kurt Adlerovi či Lýdia Sicherová. Dreikurs, Schulman a Mosak založili v Chicagu v roku 1952 Inštitút Alfreda Adlera, dnešnú Adler School of Professional Psychology. Práve Dreikurs prišiel aj s nápadom medzinárodných letných škôl adlerovskej psychológie, ktoré organizujeme aj u nás.

Systém adlerovskej psychoterapie

Podľa adlerovskej psychológie ľudia sami rozhodujú o svojom správaní, ich rozhodnutia majú svoj účel, i keď danému účelu často nerozumejú. Dynamickou silou správania je naša súkromná logika, ktorá i keď býva iracionálna, dáva svojmu nositeľovi zmysel. Každé, i problémové správanie, je z hľadiska svojho nositeľa správne.

Ľudský život je dynamické úsilie po dokonalosti, pohyb od menejcennosti k nadradenosti, smerom k svojim fiktívnym cieľom. Ciele sú základom motivácie a správania. Sú to konštrukcie, ktoré si človek utvára, sú subjektívne a pre každého jedinečné.

Pre nás je realita taká, akú ju vnímame. Nie je dôležité to, čo je pravdivé, ale to, o čom sme presvedčení, že je pravdivé. To, čo človek robí, nezávisí od objektívnych okolností, ale od toho, ako si ich interpretuje.

Adlerovská psychoterapia sa realizuje ako individuálna, skupinová, párová, rodinná a zaoberá sa bežnými i klinickými prípadmi. Adlerovskú psychoterapiu možno z dnešného pohľadu charakterizovať ako psychodynamickú, kognitívno-behaviorálnu, systemickú a na človeka zameranú, hoci všetky tieto smery vznikli až po jeho smrti.