Rozhovor s PhDr. Danielou Čechovou, PhD. “Prestížnu medzinárodnú psychologickú spoločnosť IAIP vedie odborníčka z FiF UK”

Publikované v: Naša univerzita – časopis UK, október 2017, s. 18 -19 (http://uniba.sk/fileadmin/ruk/ovv/2017/171027_Oktobrove_cislo_NU.pdf)

Rozhovor urobila: Barbora Tancerová, FiF UK

PhDr. Daniela Čechová, PhD., z Katedry psychológie Filozo ckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK) bola v lete tohto roku zvolená za prezidentku Medzinárodnej asociácie pre individuálnu psychológiu (The International Association of Individual Psychology – IAIP), jednej z najprestížnejších psychologických spoločností na svete. Dr. Čechová sa tak po dcére Alfreda Adlera, jedného zo zakladateľov modernej psychológie, ktorého učenie a odkaz IAIP rozvíja, stala len druhou ženou na čele tejto organizácie počas jej vyše 60-ročného fungovania. IAIP, ktorá bola o ciálne založená v roku 1954, i keď prvý kongres individuálnej psychológie sa vo Viedni konal ešte v roku 1922 za účasti zakladateľa Alfreda Adlera, v súčasnosti združuje 26 členských asociácií zo 17 krajín sveta: Rakúsko, Bulharsko, Kanada, Francúzsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Maďarsko, Izrael, Taliansko, Japonsko, Litva, Malta, Holandsko, Rumunsko, Švajčiarsko, Uruguaj a USA.

Kam siahajú začiatky individuálnej psychológie?

Individuálna psychológia je psychologický smer, ktorý založil Alfred Adler začiatkom 20. storočia vo Viedni. Adler, viedenský rodák, sa narodil v roku 1870, bol lekárom a istý čas spolupracoval s Freudom, otcom psychoanalýzy. V roku 1911 sa od Freuda odčlenil a založil vlastnú školu. Freud, Jung a Adler sú zakladateľmi modernej psychológie, všetky ostatné psychologické a psychoterapeutické smery školy sú odvodené od ich moderného pohľadu na človeka.

V čom spočívajú špecifiká Adlerovho učenia?

Adlerovo učenie má silný sociálny rozmer, aj keď sa nazýva individuálnou psychológiou. Zdanlivý paradox vysvetľuje etymológia slova „individuálny“, ktoré vzniklo z latinského individuum, čo v preklade znamená „nedeliteľný“. Adler tým chcel zdôrazniť holistický prístup k človeku – telo a duša sú nedeliteľné. Možno ho pokladať za predchodcu psychosomatiky. Zažil na vlastnej koži prvú svetovú vojnu a práve vojnové zážitky ho presvedčili o tom, že treba medzi ľuďmi pestovať cit spolupatričnosti ako spôsob, ktorým sa dá zabrániť vojnám. Tým sa líšil od Freuda, ktorý hovoril o thanatose, pude smrti. Adler a jeho stúpenci rozvíjali v medzivojnovej Viedni aj praktickú psychológiu. Mali významný vplyv pri reforme školstva, ktorá vychádzala z princípov Adlerovej individuálnej psychológie, jeho pohľadu na dieťa. V porovnaní s prísnym, autoritatívnym školstvom z čias monarchie to bola veľká zmena v myslení a v prístupe k deťom. Vo Viedni po prvej svetovej vojne panovala veľká chudoba, ale v období tzv. „červenej Viedne“ sa podarilo presadiť, že deti dostávali v škole zadarmo denne teplé jedlo, budovali sa detské kúpaliská, organizovali letné tábory. Adler a jeho žiaci školili učiteľov a rodičov, ako pristupovať k deťom.

Ako ste sa dostali k individuálnej psychológii?

Bolo to počas môjho doktorandského štúdia, keď ma v roku 1993 môj školiteľ prof. Ondrej Kondáš poslal do Brna na medzinárodnú letnú školu adlerovskej psychológie. Mali sme tam špičkových lektorov a zistila som, že toto je to, čo chcem robiť. Odvtedy sme na fakulte spolupracovali s mnohými zahraničnými kolegami, chodili k nám špičkoví lektori, organizovali sme letné školy. Istý čas v spolupráci s Florida Atlantic University fungoval projekt prípravy budúcich učiteľov – neučili sme psychológiu a učiteľskú pedagogickú psychológiu izolovane, ale spolu. Dlhé roky sa zúčastňujem na medzinárodných akciách a vždy som to, čo som sa tam naučila, zapájala aj do výučby študentov u nás. Študentom psychológie prednášam kurzy individuálna psychológia a rodina v individuálnej psychológii, ktoré sa orientujú na poradenskú psychológiu, intervencie a poradenstvo v edukácii, čo je kurz určený školským psychológom, a tiež vediem sociálno-psychologický výcvik pod názvom adlerovská psychoedukačná skupina.

Aj vy pracujete ako terapeutka vo vlastnej praxi. Čím je charakteristická terapia u terapeuta, ktorý pracuje princípmi individuálnej psychológie? S čím sa u vás klient stretne? Freudova pohovka to asi nebude.

Na začiatku minulého storočia, za čias Freuda a Junga, terapie vyzerali ináč ako dnes, vtedy klienti prichádzali na terapiu denne a naozaj ležali na pohovke. Dnes sú všetky psychoterapeutické smery veľmi tlačené k efektivite, ľudia nemajú čas ani peniaze tak dlho chodiť k terapeutovi, takže sa často pracuje metódou krátkodobej terapie – 8 až 10 stretnutí, raz za týždeň. A klient už len málokedy leží na pohovke, klient a terapeut sa rozprávajú zväčša tvárou v tvár.

Pri terapii individuálnou psychológiou sme direktívnejší než možno iné školy, dynamickejší, nie je to len o tom, že klienta počúvame a prikyvujeme. Jeden z typických znakov našej terapie je pýtanie sa na ranú spomienku a rodinné konštelácie. Rané spomienky sú istou metaforou životného štýlu – z toho, čo človek zažil, si zapamätal len niečo, a to je dôležité. Rodinné konštelácie nám ukazujú politiku moci v rodine, vzťahy medzi rodičmi a súrodencami. Zaujímame sa o celého človeka, o to, ako žije, o jeho okolie, kedy má ťažkosti, kedy ich nemá. Väčšinou nie sú jeho ťažkosti izolované, ale sociálne. Psychoterapia však nefunguje tak, že dávame klientom rady, ale vedieme ich, aby uvideli riešenie. My poznáme procesy, metódy, ale klient je odborník na svoj život.

Čo patrí k najčastejším problémom klientov?

Dnešná doba je náročná a duševné zdravie je krehké – treba sa o neho starať. Mám skúseností s tým, že čím sú ľudia (či už dospelí, alebo deti) citlivejší a inteligentnejší, o to viac vnímajú a preciťujú životné situácie. Často sa v praxi stretávam s partnerskými problémami a problémami vo vzťahoch vôbec. Veľmi často riešime problémy spojené s rodičovstvom, výchovou detí. Dnešní rodičia boli zvyčajne vychovávaní autoritatívnejšie, oni tak však nechcú vychovávať, ale na druhej strane nevedia ako na to, aby to fungovalo. Individuálna psychológia pracuje s pojmom „efektívne rodičovstvo“ – ako pracovať s dieťaťom, aby bolo nezávislé, samostatné, nerozmaznávať ho, nie dávať rady, čo by dieťa malo robiť, ale učiť ho, aby sa vedelo samo rozhodovať. To je oveľa náročnejšie. A platí, že ak má ťažkosti malé dieťa, tak treba pracovať s rodičom. Ak rodičia zmenia svoje správanie, dieťa sa zmení tiež. Pri starších deťoch treba pracovať viac s celou rodinou ako so systémom, porozumieť celému kontextu.

Pohybujete sa v medzinárodnom prostredí. Riešia vaši kolegovia terapeuti v iných krajinách podobné alebo iné problémy?

Veľmi podobné. Zvlášť to vidíme u detí a na problémoch súvisiacich s rodičovstvom. Ale aj v krajinách ako Čína alebo Japonsko, kde je naozaj iná kultúra, adlerovské princípy fungujú.

Zastávať post prezidentky medzinárodnej organizácie okrem prestíže určite prináša aj množstvo práce. Čo vás čaká v najbližšom období?

Úlohou asociácie je podporovať medzinárodnú spoluprácu medzi národnými asociáciami, pomáhať rozvoju individuálnej psychológie v medzinárodnej komunite. Každé tri roky sa koná kongres asociácie, čo býva veľká udalosť, najbližší sa uskutoční o tri roky v Ľvove. Pravidelne sa tiež organizujú letné školy po celom svete, pre študentov, psychoterapeutov aj pre laikov. Najbližšie cestujem do Viedne, kde sídli Medzinárodné centrum Alfreda Adlera, v novembri do Budapešti s prednáškou na Adlerovský profesný deň, potom do Anglicka na stretnutie s členmi ich národnej asociácie. Na budúci rok ma čaká veľká medzinárodná konferencia Severoamerickej spoločnosti pre adlerovskú psychológiu v Toronte. Moja úloha je tiež manažérska, mám plány asociáciu trochu zmeniť, aby bola pružnejšia.

Barbora Tancerová, FiF UK