Vývin adlerovskej teórie
Adlerova individuálna psychológia je predovšetkým teóriou osobnosti, ktorá je sociálno-psychologická, vývinová a kognitívna. Vyvíjala sa v troch štádiách:
1. v začiatkoch 20. storočia dával Adler do súvisu s psychickými procesmi najmä orgánovú menejcennosť a tvrdil, že orgánové nedostatky samy o sebe nedeterminujú správanie, pretože niektorí ľudia svoje nedostatky vďaka kreatívnemu procesu a slobode voľby dokážu kompenzovať;
2. v druhom období (1910 – 1920) začal venovať viac pozornosti citu spolupatričnosti, ktorý je nezávislý od organických javov a veril, že základnou motiváciou ľudí je „vôľa k moci“, ktorá je primárnym prostriedkom prekonávania citov menejcennosti (sústreďoval sa však aj na všeobecné úsilie po nadradenosti);
3. v treťom období (1920 – 1937) sa zameral na cit identity a hovoril, že základnou motiváciou ľudí je „patriť“ k ľudskej spoločnosti, mať v nej svoje miesto a prispievať k jej blahu. V tomto období teda už nezdôrazňoval úsilie o prekonávanie ako v prvom (prekonávanie orgánovej menejcennosti) a v druhom (prekonávanie citov menejcennosti) období, ktoré je vertikálnym sociálnym procesom, ale horizontálne sociálne úsilie o rovnocennosť. Ak jedinec necíti, že má v spoločnosti svoje miesto, bude sa snažiť prekonať svoje city menejcennosti túžbou po nadradenosti.
Hlavné princípy adlerovskej teórie
Adlerova psychológia nie je nazvaná individuálnou preto, že by chcel týmto názvom vyjadriť protiklad k sociálnej psychológii či spoločenským procesom, ale práve naopak preto, lebo chcel poukázať na nedeliteľnosť celistvosti každého jedinca a vzájomnú závislosť medzi jedincom a spoločnosťou, t.j. človek ako celok orientujúci sa na vonkajší svet. Práve holizmus je prvým základným princípom adlerovskej teórie.
Jednotu osobnosti, ktorá takúto celistvosť zabezpečuje, nazval Adler životným štýlom, ktorý však nereprezentuje súčasný povrchný vzťah k prostrediu či dočasný alebo povrchný spôsob života. Životný štýl v ponímaní adlerovskej teórie znamená základný jednotný a jedinečný smer, ktorý jedinec v živote hľadá, resp. jeho dlhodobá orientácia počas celého života.
Druhý základný princíp, ktorým je účelovosť ľudského správania (teleologický princíp), hovorí o tom, že správanie človeka môžeme pochopiť len vtedy, ak pochopíme jeho ciele. Tu si treba uvedomiť, že:
1. ciele sú konštrukcie, ktoré si vytvárame,
2. ciele sú subjektívne (líšia sa od objektívnej udalosti, ktorá sa ešte len stane) a kognitívne (predstavujú voľbu a rozhodnutie) a
3. správanie je určované cieľmi, čo naznačuje možnosť zmeny, pretože hoci nemôžeme zmeniť vlastnú históriu, môžeme zmeniť svoje zámery = bytostný optimizmus.
Cieľ je jasne identifikovateľný, ale je skôr symbolický než by svedčil o fyzickom zmysle pohybu. Nemusí byť formovaný vedome ani verbálne.
No a napokon tretím základným princípom je cit spolupatričnosti (Gemeinschaftgefühl). Ľudia sú predovšetkým spoločenské bytosti a správaniu človeka porozumieme jedine v spoločenskom kontexte. Potreba spolupatričnosti je základnou potrebou všetkých ľudí a týka sa citu, že máme v spoločnosti svoje miesto. Pre malé dieťa je touto spoločnosťou rodina a práve spôsob, akým sa nadväzuje s dieťaťom prvý kontakt ovplyvňuje to, či bude u dieťaťa jeho cit spolupatričnosti vyzdvihovaný alebo inhibovaný. Konečným sociálnym spoločenstvom pre dospelého je ľudstvo ako celok. Ak človek pochybuje o svojom mieste v spoločnosti, bude sa usilovať nájsť si ho neadekvátnym spôsobom. Takémuto jedincovi treba ukázať, že má svoje miesto už len tým, že existuje a nie tým, že si ho musí zaslúžiť. Kto verí, že má svoje miesto v spoločnosti, snaží sa oveľa viac prispievať, pretože sa nemusí zaoberať potvrdzovaním svojej ceny.
Na jednej strane je teda cit spolupatričnosti produktom vzájomnej závislosti jedinca a skupiny, na druhej strane to smeruje k prispievaniu a záujmu o blaho ostatných. Cit spolupatričnosti je stimulovaný najmä kooperáciou, dôverou, rešpektovaním jedinca či uvedomením si, že všetci sme si rovnocenní.
Cit spolupatričnosti je najzákladnejším procesom, ktorým môže jedinec naplniť svoj ľudský potenciál. Detstvo je ideálnym obdobím na plný rozvoj citu spolupatričnosti, no aj napriek tomu sa môže rozvíjať v každom vek. Cit patriť pomáha dieťaťu rozvinúť sebaúctu, adekvátnosť, kompetenciu, užitočnosť a koncept vzťahu k iným orientovaný na dôveru, slušnosť a spoluprácu.
Cit spolupatričnosti taktiež pomáha dodávať odvahu a to viacerými spôsobmi: povzbudzuje ku skúšaniu nového, k riešenou problémov, interakcii a spolupráci s ľuďmi, zameriavaniu sa na podstatné úlohy. Pomáha jedincovi nevzdávať sa a prekonávať prekážky.
Cit menejcennosti a úsilie po nadradenosti
Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. Takíto ľudia sa potom usilujú o výnimočnosť alebo nadradenosť, aby tieto city menejcennosti prekonali.
K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru. City menejcennosti však môžu byť aj výsledkom zanedbávania dieťaťa, kvôli ktorému sa dieťa necíti schopné prispievať, pretože ostatní jeho snahu odmietajú.
Dieťa, ktoré sa cíti menejcenné, sa snaží tieto pocity prekonať a hľadá si svoje miesto rozličnými spôsobmi. Môže ísť o užitočné spôsoby, ako napr. snaha byť usilovným študentom, dobrým športovcom či robiť dobré skutky, ale aj rušivé až deštruktívne ako napr. predvádzanie sa, tyranizovanie či barbarstvo.
Dreikurs opísal 4 chybné ciele detí, ktoré zodpovedajú snahe dieťaťa nájsť si svoje špeciálne miesto:
1. pozornosť – dieťa má chybné presvedčenie o tom, že patrí niekam len vtedy, ak na seba dokáže upútať pozornosť. Takéto dieťa často nevenuje pozornosť výkladu učiteľa, pobehuje, kričí, je nervózne, podráždené, vykrikuje rôzne poznámky, ale aj ukazuje neustále svoje výtvory učiteľovi / rodičovi, chce sa stále s rodičom / učiteľom držať za ruku a pod. Rodičia alebo učitelia častokrát takéto dieťa upozorňujú, napomínajú a dieťa síce prestane, ale iba na chvíľu.
2. moc – ak dieťaťu nestačí pozornosť, uchýli sa k cieľu, ktorým je moc. Takéto dieťa je agresívne, panovačné, drzé, konfliktné, odmieta autority, dosahuje výsledky pod svoje možnosti, je tvrdohlavé a pod. Boj o moc je oveľa rušivejší ako získavanie pozornosti.
3. odplata – ak si dieťa nevie nájsť svoje miesto ani pomocou moci a cíti sa veľmi zranené, môže sa začať usilovať o odplatu. Prejavuje sa vandalizmom, ničením majetku, fyzickým či verbálnym násilím a pod.
4. neadekvátnosť – ak dieťaťu nepomáha získať si svoje miesto ani odplácaním sa, začne byť presvedčené, že nedokáže získať vôbec žiadne dôležité postavenie. Takéto dieťa nerobí vôbec nič, nezapája sa do aktivít, komunikácie a interakcie s ostatnými a jeho postoj vyjadruje veta „nechajte ma na pokoji“. Svojimi reakciami dokáže dospelých odradiť do takej miery, až aj oni uveria, že preň niet nádeje.
Súkromná logika, zdravý rozum a životný štýl
Adlerovci veria, že správanie jedinca nie je založené na objektívnych okolnostiach, ale na tom, ako ich jedinec interpretuje. Usilujú sa porozumieť súkromnej logike každého jedinca a identifikovať individuálne apercepcie.
Ľudia udalosti nielen vnímajú, ale k nim pridávajú aj svoju interpretáciu. Tento proces interpretácie je veľmi rýchly a neuvedomovaný, a tak sú vnímané informácie často modifikované aktívnymi subjektívnymi procesmi. Adler zdôrazňoval dôležitosť týchto subjektívnych procesov pri rozvoji osobnosti.
Každé dieťa v rodine utvára svoje vlastné interpretácie a ciele a z nich formuje vlastný životný štýl, t.j. akúsi schému ako žiť, adaptovať sa, rozvíjať sa a pod. Pozostáva zo základného sebaponímania a životného cieľa, z náhľadu na svet a základného spôsobu, ako si poradiť so životnými situáciami. Zostáva relatívne stabilný a jedinec interpretuje nové životné udalosti v súlade so svojimi predchádzajúcimi závermi.
Súkromná logika ponímania sveta sa podľa adlerovskej psychológie týka dospelých aj detí, pretože zaujatosť a subjektivita je súčasťou ľudského chápania a motivácie. Hoci všetci si interpretujeme udalosti z hľadiska vlastných jedinečných percepcií, Adler zdôrazňoval aj význam zdravého rozumu, t.j. akéhosi zdieľania spoločných domnienok a významu slov príslušníkmi rovnakej kultúry. Adler nevidel medzi súkromnou logikou a zdravým rozumom vnútorný konflikt.
Zdroj: DREIKURSOVÁ-FERGUSONOVÁ, E, 2005. Adlerovská teória. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť, 42 s. ISBN 0-969264-7-0.